Pri Trnavskom postavili kolotoče. Ľudia sa na ne pozerajú z diaľky, zakrývajú si oči pred slnkom, večer svietia a blikajú svetlami veľkolepých poutí a lunaparkov, a chcú sa tváriť že nie sú len také miniregionálne. A ľudia jačia, akoby to malo byť naposledy, a možno je to taká psychohygiena, možno by sme sa tam mali všetci posadiť, nechať sa vyhodiť pod nebo, zakričať si a zliezť. pokračovanie článku
Máme za sebou dni rozbitých vínových pohárov a porezaných rúk. Rozmlátila som asi úplne všetky, čo som mala v rukách za posledný mesiac, a neviem si to nijako zdôvodniť. Stále sú to tie menšie straty. Krv a sklo sa nepočíta. Akurát M. hovoril, že budem mať vlastný plastový pohárik s menovkou a budem si ho nosiť v kabelke. „Ženy pri mne síce občas niečo rozbijú, ale zvyčajne na to majú aj dôvod,“ povedal. A veľa iného. pokračovanie článku
Chodím na obhliadky strašidelných domov a nakupujem pančucháče. Do zásoby. A tak prišiel január, o ktorom sme si všetci hovorili, že bude minimálne lepší, a vždy sa to pekne hovorí aj pekne myslí. pokračovanie článku
Snívalo sa mi, že sneží perie. A zobudila som sa na pocit, že potrebujem lieky na alergiu. Kvôli tomu periu, čo snežilo. Lenže perie tam naozaj bolo. Všade okolo mňa, vo vzduchu, vo vlasoch, na zemi, na posteli, na stene, všade lietalo biele perie. Skúsila som ešte raz. Zobudiť sa. Nie, perie bolo naozajstné. pokračovanie článku
Vraj vrana k vrane. A ľudí nepriťahujeme, ľudí si vyberáme. V zásade pritiahneme len to, čo sme sami. Potom sme silní masochisti. To sú také vôbec nie vianočné pravdy, ktoré sa mi chce písať teraz, lebo som s M. zjedla škatuľu vianočných koláčov a je mi asi zle. Nielen z fúkaných rožkov. Katarínkina babička hovorieva: „Si volela rači do hovna stupic jak toto." Tiež pravda. Taká bez pátosu. Niekedy by sme mali počúvať iných. pokračovanie článku
Videla som jednorožca. Na Zlatých Pieskoch, nekecám. Dokonca hojdacieho. Deťom sa už nekupujú koníky. Koníky sú asi prežitkom. Jednorožce sú zázračnejšie. Znamenajú, že ak budete dobrí, raz budete bývať v barbie dome s ružovým autíčkom a kenom, ktorému sa nedá odtrhnúť hlava a vám zlomiť noha, lebo ste ozajstní, od Matela. pokračovanie článku
Videla som modré polia, naozaj, hmla bola sivá a padala a padala. Čakala, že niekto rozsvieti v dome na samote, žena s malými rukami a bledou pleťou, čo nosí na krku kríž a oči upiera do tmy každý večer, hoci vie, že nepríde. Nikto nepríde. V novembri už návštevy nepočuť. Mŕtvi občas rozfúkajú lístie a polámu konáre, inak nič. Hovoriť deťom, že je o iba vietor, je jedno z drobných klamstiev ešte skôr, ako nechcene prídu na chuť väčším. O večnej láske, alebo o tom, že hnedý cukor je zdravší ako biely. pokračovanie článku
Balím sa. Niekedy mám pocit, že nič iné nerobím. Iba balím a vybaľujem, aby som sa znovu mohla niekam zbaliť. Nie, nemám s tým problém. Uvedomila som si, že táto dočasnosť mi, naopak, vyhovuje. Na nejaké nekonečnosti a nezvrátiteľnosti som ešte nedorástla. Preto sa premiestňujem. Aj preto, aby som sa mala kam vrátiť. pokračovanie článku
Hučia do mňa, že som bledá a chudokrvná. Máš dvadsaťdva, mala by si so sebou niečo robiť. Už dávno si mala. Som mala. No a čo. Zapili sme toto všetko jahodovým vínom zďaleka, dostala som bozky na líca, bozky na ústa, pár slov, čo nie sú zverejniteľné, a dobre mi padli. Spýtala by som sa, čo všetko bolo myslené naozaj, ale čo by sa tým zmenilo. pokračovanie článku
V podstate sa nedeje nič. Iba ľudia sa dejú. A s nimi býva veľa kriku. Zvyčajne tiež pre nič. Niekedy si myslím, že by sme mali pravidelne strácať schopnosť hovoriť. A vôbec to nemyslím zle. Naopak, je to pre naše dobro. Kedysi som bola alergická na cudzie dobro, ktoré všetci chcú. Ale to isté som si myslela aj o paradajkách. Že sa z nich vyhadzujem. Dnes ich jem celkom pravidelne. A tu som. Pár ľudí chcelo moje dobro. Tiež som to prežila. Viac - menej. Teraz vôbec na nikoho konkrétneho nemyslím, na rozprávky „zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi, kto mi ublížil najviac na svete..." už nie je čas. pokračovanie článku
Sú rieky, ktoré skrátka nepreplávaš, neprebrodíš. Buď sa utopíš, alebo sa vrátiš k brehu. Z kratšej cesty. Kratšie cesty sú vraj na to, aby sa z nich človek vrátil. A dlhšie, aby sa zbláznil? pokračovanie článku
A tak všeličo si vieme nahovoriť, povedala som S. Všelikomu a všeličomu veriť. Zamieňať si. Slabosť za lásku a tváriť sa, že to stačí. Možno to naozaj nikdy nebude viac, možno nič viac ani neexistuje. (Ani Subclub nie je Cross, ale zase je (mi) to na chvíľu dosť.) Miešam víno s kolou ako dávno nie, je červené a vôbec nie číre, na zdravie ľuďom, ktorých čím dlhšie poznám, tým mám viac pocit, že im prestávam rozumieť. Možno je to moja chyba. Ale už sa neobviňujem. Za nič a za nikoho. A prvenstvo v pretekoch v míňaní energie na zbytočnosti už tiež postupne prenechávam iným. pokračovanie článku
21 a niečo je asi primálo na život, taký naozajstný, aby som o ňom aj niečo vedela. A vedela si za tým stáť. Nie iba akože. Že môže byť. Takto a teraz. Čoraz častejšie sa ale prichytím, že sa mi to páči. Takto a teraz. pokračovanie článku
Dnes som čakala na autobus a hovorila som si, že sa musím naučiť písať sužetové príbehy, zápletky a pointy a iné veci, ktoré sa v skutočnosti naozaj dejú, iba občas je lepšie si ich prežiť ako o nich písať. pokračovanie článku
Keď raz prestaneme čakať na (lepšie) zajtrajšky, začnú nám chutiť dnešné rožky a možno sa naučíme aj normálne žiť. pokračovanie článku
Vonku prší. Inovatívny začiatok. Inovatívne začiatky mávajú zvyčajne príšerne neoriginálne konce, ale toto mal byť optimistický článok, také niečo. Sedím na zadku, v podstate ako predchádzajúcich 20 rokov, a viem, čo všetko by som mala. Dnes, včera, zajtra, o týždeň. pokračovanie článku
V istom zmysle je dobre, že ľudí delia vzdialenosti. Skutočné aj vymyslené. Mosty sú bezpečné, a v prípade potreby použiteľné. Nad malými i väčšími riekami, s utopencami i bez nich, s rybami, čo mlčia, lebo sa nedokážu utopiť, ani keby chceli. Všeličo odplávalo s vodou. Nielen túto zimu. pokračovanie článku
Život ma kolosálne zhýčkal, spievala grófka za klavírom celkom nahlas v Rudolfine. Herbert ju čiernobielo zvečnil. S jej hrubými prstami a veľkými prsteňmi, ktoré nevidno. Okolo nej fotky žien z 50 – tych rokov, čo mali srdiečkové vykrojené pery, oproti deti, čo si v Rusku za vojny zarábali na chlieb čistením topánok. Chlapec mal veľký kabát a baretku, nebolo mu vidieť do tváre, nejde o hýčkanie. Majú niečo spoločné. Dokumentujú, čo žili, sú uveriteľní, boli tu. Keď nás raz zavesia do národnej galérie, niekto sa možno spýta, či títo ľudia fakt žili, alebo sa tak iba tvárili. Chvalabohu, že mu nebudem musieť odpovedať... pokračovanie článku
Ďalšie police sú prázdne. Vždy, keď prídem domov, vyhadzujem. Svetre, topánky, sukne, o ktorých ešte pred dvomi rokmi písali v Eve, že sú strašne v trende. Potom sa s nimi niečo stalo. Alebo so mnou. Nie som časopisové dievča, už asi nie. Mama sa pýta, čo to znamená, tieto zmeny. pokračovanie článku
Stojím v neosvetlenej chodbe pod vyblednutým plagátom Berlína, priveľa sivo – fialovej, žena v širokých šortkách a blúzke s veľkými kvetmi z osemdesiatych rokov. Na veži osem hodín ráno alebo večer. Plagát zakrýva stenu, z ktorej sa odlupuje omietka. Možno ho po niektorých Vianociach, kedy som očividne ešte nebola, vystrihli z kalendára, aby ho zachránili, Berlín, alebo ženu s veľkými kvetmi na blúzke. pokračovanie článku
Na oknách akejsi školy boli ešte nalepení anjeli s trúbami. Na krídlach mali strieborný prach a po okrajoch fľaky od lepidla. Raz sme vešali kolieska pomarančov na šnúrky a priliepali o lampy, aby voňalo, potom niekto povedal, že z neóniek sa pĺzne, a mali by sme menej svietiť. A z kriedy je rakovina, čiže by sme nemali toľko písať na tabuľu. Vyhrali sme tortu z cukrárne na námestí, za vianočnú výzdobu. A mali sme najviac neospravedlnených hodín ako bonus. pokračovanie článku
Vyspala som sa z tragickosti ako zo šampusu. Možno bol najvyšší čas. Dávno nenosím volány ani rozšírené rukávy, nemám kučeravé vlasy, a omdlievam iba občas. Netreba ma zachraňovať. Azda semtam. pokračovanie článku
Zhorela nám utierka. Zabudla som ju v trúbe. Takto voňajú Vianoce, povedala som otcovi, keď tvrdil, že tu niečo horí. A potom karamel prerážal zhoreninu a vzduch zvonku, koncoročný vzduch s deviatkou (bože, berte si ju, berte si toto všetko, berte si tento rok, berte si ho, kam chcete, zabite ho, len nech už sa skončí). pokračovanie článku
Celú noc zavýja pes pod mojím oknom. Nie je náš, iba sa mu páči svetlo. Svetlo z môjho okna, moje svetlo, ktoré si privlastňuje. A zvonkohra rozbíja ticho, ktoré by tu mohlo byť, ktoré by mohlo byť (konečne) vo mne. pokračovanie článku
Povedala som si, našťastie nesľúbila, že už sem nič nenapíšem. Potom som na priechode stretla ženu s prázdnymi očami, ktorými na mňa pozerala, kým prešla okolo nás električka číslo 13, a niečo na tom bolo symbolické. pokračovanie článku
Tieto dni sú preplnené ľuďmi hovoriacimi inými jazykmi, mám z toho občas malú babylonskú vežu, a večer sa bojím, aby nespadla. Hovoria o divadle, ako ho robiť, ako ním žiť, používajú slová ako absolutely. Ženy majú veľké náušnice a šatky, je to celé artistic. Dá sa to cítiť, všetko so všetkým. pokračovanie článku
Nad poľom svitá. Chcela som vidieť niečo z toho, čo neexistuje, pretože si to ukradli pre seba detské knižky, rozprávky o vílach, ktoré po nociach tancujú bosé, a nedorežú si nohy na zelenom skle. Preto by sme mali chrániť prírodu, deti. pokračovanie článku
Bongá zneli šialene naliehavo až do rána, akoby chceli niečo povedať, zanechať nadlho odkaz v spánkoch. pokračovanie článku
Nakydalo. Smutné vŕby vyzerajú skutočne autenticky, zohnuté pod ťarchou topiaceho sa snehu. Takto ich nikde nezobrazujú. Vždy iba pri sviatkoch jari – v detských čítankách, deti pri potoku, chlapci s píšťalkami a korbáčmi a bahniatka či maňušky, to, čo sa svätí na Veľkú noc, a potom sa na to vešajú maľované vajcia. Mali by ich zaradiť do turistických bulletinov. Sad vrba – typical tree. pokračovanie článku
Tí s oranžovými vestami zametali smeti pri lesíku a vyzerali, akoby hľadali nejaké telo. pokračovanie článku
Umývadlo sa chvíľu chvelo od nánosu kávy a bolo celé špinavé. pokračovanie článku
Budím sa s pocitom zle odlíčených očí a je to otrasný pocit. pokračovanie článku
niekedy sa pýtam, na čo je (toto) všetko dobré.
alenka.sabuchovagmail.com
