Každý si žijeme vlastné psycho. Iba to inak voláme. Miestami by sa nám však v absurdnosti nevyrovnala ani rodina Adamsovcov, čo si budeme nahovárať. Nemusíme kvôli tomu vlastniť mäsožravú rastlinu ani ruku v škatuli, ktorá nám bude podávať telefón, dokonca ani ruže nemusíme obstrihávať na opačnom konci stopky.

Dnešky a zajtrajšky
Pršalo celý týždeň. Aj v Londýne prší. Pítí spomínal, že sa nemám sťažovať, lebo tam im prší už oveľa dlhšie ako týždeň. Vraj až keď zažil Londýn, pochopil význam spojenia furt prší.
Možno sú na každom rohu nainštalované červené telefónne búdky preto, aby prekričali sivú hmlu.
A aj preto tam zrejme starý pán Hartmund môže robiť biznis s dáždnikmi za dvesto a viac euro, ktoré sú ale absolútne úžasné a keby som bola riaditeľkou zemegule, mala by som od neho aspoň päť takých veľdielok, každý v inej farbe.
„Donesieš mi odtiaľ šálku?“ pýtam sa.
„Aj dve. S nápisom Love London.“
„Nechcem nápis Love London.“
„Ale s iným nápisom som žiadnu nevidel. Tu majú všetky šálky nápis Love London.“
„Tak sa lepšie poobzeraj.“
„Dobre. Keď nájdem hrnček s nápisom Predsedníčka zväzu čarodejníc, budem na teba myslieť.“
„Super. Vezmem si v jeseni na intrák.“
A potom niekde medzi rečou, len tak mimochodom spomenul, že hrnčeka sa v jeseni zrejme nedočkám, pretože trochu zmenil plány. Po lete nepríde. V septembri nenastúpi, však o rok. Poznáme. Takých budúcich rokov býva... Opäť niekomu zachutila nezávislosť. Vydretá, ale skutočná. A nedá sa mu to ani len zazlievať. Nuž čo, o jedného spolucestujúceho na trase Ružomberok – Bratislava menej. Tak som prišla o šálku aj o predsedníctvo v Zväze čarodejníc.
Pítí bol pár rokov moje ryšavé dvojča, lebo sme sa tak jedného dňa dohodli a neplánovali sme na tom nič meniť. Čiže Pítí stále je moje ryšavé dvojča, pokiaľ mu anglický dážď nezmyje pehy a schopnosť mať veci na saláme. Lebo to by už nebol ten istý Pítí. A ľudia by mali zmeny samých seba hlásiť dopredu, ako keď objednávate veľké množstvo makových rožkov alebo plnených šamrolí. Aby potom v pekárni na vás vydesene nevyvaľovali oči.



Amy preskakuje mláky
Nemala by som toľko myslieť na jedlo. Potom vraj bežím ako o život. A čím viac behám, tým viac som hladná. Maturitný ročník na mne zanechal predovšetkým fyzické stopy v podobe piatich kíl navyše. Preto každý večer brázdim ulice nášho mesta v teniskách s Amy v ušiach a snažím sa pri tom nestretnúť známych.
Minulý týždeň na mňa niekto trúbil. Tak vytrvalo, až som sa musela prestať tváriť, že to cez slúchadlá nepočujem. Ernest, panebože!, skríklo moje Emocionálne JA. Racionálne JA len sucho poznamenalo - Ernest. Emocionálne JA sa ďalej hystericky pýtalo, ako som mohla dopustiť, aby ma videl vo vyťahanom tričku a teplákoch. Nato schytalo moje Emocionálne JA kopanec do zadku od Racionálneho JA, ktoré zavelilo, že je mi to jedno.
„Ideš, ideš, ideš!" počula som za sebou a chcela som sa ho spýtať, či vie, že Donovaly sú o kúsok ďalej a psie záprahy sa konajú v zime, nech si svoje skandovanie a povzbudzovanie aljašských malamutov ide nacvičovať niekam inam, veď času dosť.
Či bežím, sa spýtal. Nie, pripravujem sa na Majstrovstvá sveta vo fučaní do kopca 2009. A či nepotrebujem zviezť, opýtal sa provokačne, akoby som pár blokov obiehala preto, aby som zrátala počet hlasno brechajúcich psov.
Vtom sa však chcelo ozvať Emocionálne JA, našťastie ho Racionálne JA stihlo včas zmlátiť do bezvedomia.
_{Attracts me, till it hurts to concentrate.}
Hrdo som vyšprintovala chodníkom okolo kláštora, až som pod Kalváriou o niečo menej hrdo takmer odpadla.
_{Attracts me, till it hurts to concentrate.}

Coel
Späť som bežala okolo detského domova a fúkal vietor. Na dvore bolo jediné dieťa, hojdajúce sa na vŕzgajúcej hojdačke a bolo okolo neho zvláštne ticho, až som takmer spomalila, aby som ho neprehlušila. Chlapec vyzeral ako Coel zo Šiesteho zmyslu. Sklonená hlava, hojdačka, ktorá sa hojdala v pravidelnom rytme, vietor a ticho, v ktorom akoby chcel vidieť a počuť niečo, čo ostatní vidieť a počuť nedokážu.
Tú noc bola búrka. Raz ma naučili počítať búrkové medzery. Kvasili sme na chate, ja s vyvrtnutým členkom a úpalom som nebola schopná spať ani nespať, tak sme s Džejn počítali čas medzi bleskami. 48 sekúnd, niekedy presne, inokedy viac. O Františkovi Dobrotovi a jeho starej babičke sme hovorili do noci. Možno bol František skutočný, niekde žil, niekde umrel, a mal hodne detí. Bolo mi tak strašne zle, že som povedala, že ak toto prežijem, aj ja nasadím topole. Už sa chystám.
Aj minule som počítala blesky, ale samu ma to nudilo a asi po troch bleskoch som zaspala. Osvetľovali mi celú izbu, pretože odkedy meníme okná, nemáme žalúzie. Cítim sa ako vo Veľkom Bratovi, preto sa snažím čo najmenej svietiť.

Elfovia a iní
Dnes sme mali v informačke opäť kabelkového psa. Už asi štvrtý za tento týždeň. Česká turistka, ktorá ho niesla na pleci, mu ukazovala suveníry a zrejme si nevšimla, ako veľmi mu hezké píšťaľky a taky pohledy boli ukradnuté. Ktovie, ako sa v skutočnosti cítia kabelkové psy a či im občas nechýba špinavá zem.
V utorok k nám zasa zavítala dievčina bledšia než ja, s veľkými modrými očami a celkom svetlými vlasmi, a vyzerala ako stratená elfská princezná spoza polárneho kruhu. Nehovorila, iba ukázala štyri farebné štvorlístky, a keď zaplatila, takmer nečujne povedala spasiba.
Včera prišla zasa indiánska rodinka. Mama, otec, dcéra a syn. Všetci v klobúkoch, ovešaní pierkami a taškami so strapcami a s dlhými vlasmi takmer na nerozoznanie.
Na turistickom odpočívadle sa utáborili bratia Česi. Do drevenej búdky si zavesili uteráky a pred búdkou si rozložili spacáky. Čo je zadarmo, to sa predsa počíta.
Inak ma turisti vytáčajú len občas. Keď sa pýtajú na blbosti. Napríklad, či kožušina z líšky bola predtým živá líška, či som skutočná alebo suvenír (srandy kopec), či neviem, akým spôsobom sa zabíjajú ovce, keď z nich sťahujú kožušinu, čím sa napúšťajú vypchané zvieratá, koľko je vonku stupňov, alebo prečo sa soška Jánošíka podobá na čarodejníka z Pána prsteňov.

Psycho, hovorím. Ked pôjdem najbližšie behať a uvidím Coela z hojdačky, spýtam sa, čo vidí on, ako to vidí, a čo si o tom myslí.
Dovtedy, keby ma niekto hľadal, budem u seba trhať hlavy bábikám.


_{foto: Londýn - Pítí}