Nataša

Autor: Alenka Sabuchová | 12.2.2011 o 13:37 | (upravené 12.2.2011 o 14:59) Karma článku: 9,15 | Prečítané:  2409x

A tak všeličo si vieme nahovoriť, povedala som S. Všelikomu a všeličomu veriť. Zamieňať si. Slabosť za lásku a tváriť sa, že to stačí. Možno to naozaj nikdy nebude viac, možno nič viac ani neexistuje. (Ani Subclub nie je Cross, ale zase je (mi) to na chvíľu dosť.) Miešam víno s kolou ako dávno nie, je červené a vôbec nie číre, na zdravie ľuďom, ktorých čím dlhšie poznám, tým mám viac pocit, že im prestávam rozumieť. Možno je to moja chyba. Ale už sa neobviňujem. Za nič a za nikoho. A prvenstvo v pretekoch v míňaní energie na zbytočnosti už tiež postupne prenechávam iným.

(Dobre. Máme po šťastných a veselých. Na rad prichádzajú želania šťastného roka a výpredaje v Mangu. Ešte lepšie. Mám jedinú dohodu s vesmírom - aby som vždy natrafila na dobré pomaranče. To mi stačí. Učím sa skromnosti a tej pokore, čo všetci majú, keď o nej toľko hovoria. A kriesim starý ruský slovník. Návraty ku konkrétnym knihám neublížia takmer nikdy, v tomto majú oproti ľuďom obrovskú výhodu. Nebilancujem, iba občas si poviem, vďakabohu. Najviac za to, čo už nie je. Spôsobom pokus - omyl sa človek skôr alebo neskôr dopracuje k zisteniu, čo najviac na svete nechce.

Dada má stále svoju líščiu čiapku, ibaže jej v nej už nezvoní rolnička a Kuči je stále Kuči, hoci jej občas na križovatke zdochýna motor a parkuje na chodníku a v aute naschvál púšťa Rádio Lumen.

Na Štefana sme sa dorútili do dediny, kde hrali Můžu ztratit občanku a slítnout ze střechy.
To nevadí... Každoročne sme tam tancovali na stole a na druhý deň sme si to radšej nepamätali. Začali tam predávať kondómy vedľa Horaliek, načo Kuči povedala, že to za našich čias nebolo toto, takéto možnosti...
Okrem toho, že vodka tam stále nestojí ani euro, sa zmenilo asi všetko.) Vianoce 2010

V mojom drahom rodnom meste ukradli na Vianoce z Betlehemu na námestí tretieho kráľa. Komu by sa len nehodil Baltazár do obývačky? To mi stálo za poznámku v zápisníku, pretože o skutočných veciach sa zrejme bojím písať. Človek o sebe nikdy nehovorí nahlas. Mala by som sa to čím skôr naučiť. Aby som neodovzdávala sentimentálne sračky, za ktoré si potom nadávam, keď sa ich snažím obhájiť.

Stále však tvrdím, že to, čo žijeme, je gýč. Tancujeme s vlkmi, spíme s vlkmi, pijeme s vlkmi, jeme s vlkmi... Každý chce veriť na dobré konce, každý chce veriť, že hentam, za tým kopcom, vidíte, je jeho zasľúbená zem, že raz sa stane čosi veľké a skvelé, skoro ako výhra kosačky v tombole na poľovníckom plese.

A. som hovorila, ako som stretla M., v tomto živote, nie pred naším letopočtom. Povedala Tak toto nemôže skončiť dobre. No. Však áno. Neskončilo. Vôbec nijako. Gýčový príbeh. Nikto by mi ho neuveril. Ani na dvadsať obrazov v scénoslede.

(Niekedy je dobré zoznámiť sa s nálezmi ešte pred stratami. Aby si človek mohol vážiť seba.)

Oteplilo sa. Glum ma naučil baliť cigy. Hovorím, toto je underground. Plus zvukársky žargón. Oboje je skvelé. A žraloky. Preto je voda v mori slaná. Lebo plačú, že sú sami. A princ nechodí so Snehulienkou, lebo chodí s trpazlíkom. Hoci ešte aj dnešné deti kŕmia statočnými rytiermi bez mejkapu.

Budem mať na krku jazvu, možno ešte pár mesiacov, a budem tvrdiť, že som dievča z Twilightu, že ma niekto uhryzol. A nikto si ani nevšimne, že klamem. Ľudia sú dnes schopní uveriť ozaj všetkému. Ako keď si niekto odstrihne vlasy a spáli ich a potom čaká, že vesmír  tomu rozumie.

(Chcela som sa ťa minule spýtať, ako sa máš a čo počasie a tak, ale bojím sa, tak strašne sa bojím zistenia, že ma to už absolútne nezaujíma...) Chcelo sa mi hlasno zakričať, že život je aj tak len veľká goodbye party ako vtedy, po záverečnej vo Vagone, na eskalátoroch metra Národní třída o pol šiestej ráno, ale vedela som, že tento výkrik (ako mnoho ďalších) by nič neznamenal ani nezmenil.

run.JPG

Spomenula som si na Natašu a na všetko, čo nebolo tak dávno, ale dosť na to, aby som sa naučila žiť tým, čo je teraz. „Ľudia odtiaľto odchádzajú a prichádzajú sem každý deň. Všetko je dočasné. Ako výpredaje, ako život. A ty si to vedela od začiatku." Hej, vedela som to od začiatku. Keď prišla do Prahy, mala sotva devätnásť, bodkovaný kufor, výrazné lícne kosti a žiť sa jej dvakrát nechcelo. Jedla sedemdesiatpäť gramov Moloma trikrát denne, a občas rozmýšľala, čo by sa stalo, keby si ho párkrát nevzala.

Všetko je  čudná gudbajparty...

A nie sú konečné zastávky, iba kufre (S.Plath). S tým som sa zmierila. Začalo sa mi to páčiť. Že už netreba za každú cenu hľadať výhovorky a dôvody. Na čokoľvek. Tie si nás nájdu aj sami, keď budú chcieť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?