Potom všetko(m)

Autor: Alenka Sabuchová | 9.5.2011 o 18:02 | (upravené 9.5.2011 o 18:37) Karma článku: 9,39 | Prečítané:  2380x

V podstate sa nedeje nič. Iba ľudia sa dejú. A s nimi býva veľa kriku. Zvyčajne tiež pre nič. Niekedy si myslím, že by sme mali pravidelne strácať schopnosť hovoriť. A vôbec to nemyslím zle. Naopak, je to pre naše dobro. Kedysi som bola alergická na cudzie dobro, ktoré všetci chcú. Ale to isté som si myslela aj o paradajkách. Že sa z nich vyhadzujem. Dnes ich jem celkom pravidelne. A tu som. Pár ľudí chcelo moje dobro. Tiež som to prežila. Viac - menej. Teraz vôbec na nikoho konkrétneho nemyslím, na rozprávky „zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi, kto mi ublížil najviac na svete..." už nie je čas.

Ani na sebaľútosť, ako povedala Malá M. Ani dôvod. Akurát zámienok bude vždy dosť. Na všetko. Tie by sme mohli vyrábať a predávať ako cukrovú vatu. To nič, čo sa roztopí, len čo uveríme, že je to ozajstné.

Lebo tie isté chyby prestávajú byť poučné, iba trápne. Druhýkrát si hlavu o tú istú stenu neotĺkaj, napadlo mi minule, keď som sa na hlas vlastného svedomia zobudila pred siedmou, a posledné, čo som chcela, bolo znovu sa poučiť z (rovnako tupých) vlastných chýb. Bolo mi to na vietečo.

A pritom sú veci, ktorá by nám v princípe mohli a mali byť ukradnuté a tie, na ktorých by nám už len zo slušnosti mohlo záležať. O ľuďoch ani nehovoriac, všakáno.

Preto som vyše dvoch hodín behala okolo Dunaja, a čakala som, že zo seba vybehám minimálne dušu (bože, aké patetické) a niečo sa vo mne prestaví, prepne, aby mi záležalo správne.

A nič.

Sedím na schodoch a rozmýšľam o všetkých zápaloch, o ktorých vám hovoria, keď sedíte na schodoch. Veľa by som dnes ešte chcela ospravedlniť vekom, kým ešte môžem, hoci vôbec neviem, či môžem. Veľa vecí je tých istých a o tom istom, napriek tomu, že som si toľkokrát hovorila, čomu všetkému sa vyhnem, čo už viackrát neurobím, nenapíšem, neprečítam (vždy, keď čítam Marcelu, viem, že to nedopadne dobre, vždy keď hovorím, že sa v skutočnosti nič nestalo, stane sa...) A iné, o ktorom sa neoplatí.

Cestou vo vlaku som videla niekoľko bocianích hniezd, jedno dokonca na železničnej lampe. Celkom im rozumiem. Vlakové trate sú územím nikoho. Nič tu nie je statické, nikto tu nezostáva, všetci iba prechádzame. Žiadne veľké reči o stálosti a istote. Vraj to prináša šťastie. Bocianie hniezda a bociany všeobecne. Občas som náchylná tomu uveriť.

A pávy zase prinášajú smolu. V bižutke som si minule nekúpila náušnice z pávích pier práve kvôli tomu, kdesi v podvedomí mi sedel páv a hovoril, že tak to je, tak to určite je, a ja som ho odtiaľ nevedela vyhnať a nevedela som ani, kto mi to povedal. Akoby tie zvieratá za niečo mohli...

„Ani v kytici by ste ich nemali mať, ani perly," hovorím predavačke, ktorá sa zjavne nechytá vydávať, ale aby vedela. Pre istotu.

L. nemala na svadbe nič z toho. Ani pávy, ani perly.  A čo jej to bolo platné? Od istého času mám rešpekt pred rozhodnutiami, ktoré sa tvária ako nezvrátiteľné. Od niektorých svadieb asi, keď mi silonky zakaždým nadránom plakali aspoň 10- eurovými beponovými očami a ja sa to snažím nevidieť, lebo neverím (?)  na znamenia.

Akurát minule, keď sme s Malou M. odchádzali z jednej burzy starodávnych serepetičiek a nadávali na systém, nedostatok spánku, času a zlú mozarellu,  predbiehal nás chalan na bicykli s Pannou Máriou v batohu. Hovorím M., toto musí byť znamenie, všetko sa musí nejako vyriešiť. Panenka Mária mala polámané ruky, ale aj tak.

i.jpg

Občas zdieľam so sochami svätcov ich neprítomný výraz. Kedysi som písala, že ho majú kvôli nám, kvôli tomu, čo od nich chceme, a oni nás už nemôžu počúvať, a tak sa po nociach smejú a plieskajú sa po stehnách z toho, akí sme hlúpi. Z toho majú polámané ruky... Ale možno je to v skutočnosti úplne inak.

Babička mi raz venovala akúsi modlitbu k svätému Antonovi. Bolo v nej niečo ako: „Svätý Anton, prosím teba, čo som stratil, nájsť mi treba..." Nikdy som ju prakticky nevyužila. Ale je pravda, že väčšinou sa mi stratené náušnice vrátia. Tak neviem.

Ale je toho oveľa viac, čo neviem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?