Tajomstvá

Autor: Alenka Sabuchová | 11.9.2011 o 15:22 | (upravené 11.9.2011 o 19:58) Karma článku: 8,00 | Prečítané:  2090x

Balím sa. Niekedy mám pocit, že nič iné nerobím. Iba balím a vybaľujem, aby som sa znovu mohla niekam zbaliť. Nie, nemám s tým problém. Uvedomila som si, že táto dočasnosť mi, naopak, vyhovuje. Na nejaké nekonečnosti a nezvrátiteľnosti som ešte nedorástla. Preto sa premiestňujem. Aj preto, aby som sa mala kam vrátiť.

Preto mám rada práčky, berú si so sebou všetko predchádzajúce a bez otázok. Preto stierame veci, ktoré nemali význam (alebo aj mali, ale, chvalabohu, netrval dlho) aby sa na ne ak nie celkom zabudlo, tak minimálne nespomínalo trpko, hoci to niekedy trvá oveľa dlhšie. Najdlhšie.

Neviem, či toto je výpoveď našej generácie, ako mi niekto povedal, lebo naša generácia vypovedá o všeličom... Ale raz to môže byť spomienka na september, celkom jednoducho zmazateľná, keby bolo treba nevedieť o tohoročnej jeseni nič, ani toľko, čo vedia včely krstného otca o zime, keď zakaždým trafia do správneho úľa.

Do fliaš s medom zatvárame to lepšie na jeseň. Odkladáme na neskôr, na horšie časy, ktoré takmer vždy prídu nečujne (aj bez prvého snehu) a tvária sa, že nás prišli čosi naučiť. O nás samých alebo tak, a my sa máme tváriť, že sme ich očakávali a raz budeme na ne spomínať ako na nevydarenú stužkovú...

Kdesi som čítala, že priateľstvo medzi mužom a ženou je len sex odložený na neskôr. Tiež na horšie časy?

Je veľa ôs. Hovorím mame, že bude dlhá zima, a ona na to, že len na dvore zrejú slivky a treba ich obrať. Vždy existujú dva druhy riešení. Jedno praktické a celkom jednoducho prijateľné a druhé iracionálne už od pohľadu. Som zvyknutá si veci komplikovať, cítila by som sa zrazu nesvoja, keby fungovali, ako majú, tak je to. Jednoduchý môže byť jablkový koláč, do ktorého sypete prísady hrnčekom, ale nikde vám nepovedia, aký veľký má byť hrnček, jednoduchá je matika, keď jedna plus jedna občas nedáva dva (potom idete okolo svadobného salóna a chcete sa spýtať, dobrý, a existuje ešte vernosť?). Jednoduché sú telefónne čísla, ktoré nemáme vytáčať, či so zámienkami alebo bez, lebo to nikdy neskončí dobre (dobré konce sú gýč, konieckoncov)... Je tak veľa vecí, ktoré môžeme a nemusíme posrať, je to na nás, tieto možnosti, a predsa masochisticky volíme možnosť A. žiadne zhnité slivky, bolo by to príliš ovplyvniteľné, veci (a ľudia), nad ktorými máme moc, nás bavia len chvíľu, je to jednoduché... A sentimentálne. Všetko je také sentimentálne. Toto, čo žijeme, povedala som minule komusi. Ale niečo už len žiť musíme. Niečím, niekým...

Strúhala som jablká, sypala škoricu v modrej kuchyni, počúvala storky o starých láskach spred štyridsiatich rokov. Čo budeme hovoriť o štyridsať rokov my? A s koľkými ľuďmi človek dokáže v skutočnosti prežiť život? Nie sa čo najbezbolestnejšie prekopať ku smrti, ako hovorí B., ale tak naozaj, myslím. Najlepšie svadby sú v septembri. Koláče sa vtedy nepokazia... Toľko o tom zatiaľ viem.

others-6.jpg

Už dávno mi svedomie nevracalo z podoby, naučila som sa niesť následky za (takmer) všetky svoje rozhodnutia. Niekedy sú ale ťažšie ako tri fľaše ružového vína v kabelke, ktoré sme minule vypili na lúke za mestom, lebo si do záľub môžem písať pikniky, a P. povedala „Ty si vždy vymyslíš uveriteľný dôvod na všetko, čo chceš.“ Motivácia je dôležitá. T. mi povedal, že ľudia sú hajzli, a chcel sa so mnou vyspať. A D. povedala, že bol aspoň úprimný a mám si to vážiť, lebo vieš, dnes už skoro nikto neni...

Netuším, prečo si pamätám tieto útržky viet, a nie napríklad citáty z oznamiek alebo pozitívne správy o mláďatách kobyly, ktorej dali meno Angelika.

Ale keby sme si zajtra mali všetci povedať pravdu do očí, všetkým nevypovedaným M. alebo K. alebo predavačke v stánku, od ktorej si kupujete cigarety a stále sa pýta, či máte osemnásť, panebože, to by bolo bordelu. Alebo ticha. Jedno z toho.

Rožky by sa asi piecť neprestali, neviem, či by sa ľudia naučili odpúšťať a či sa to naozaj musí. Za každú cenu a vždy, lebo milovať blížneho svojho, separovať odpad a netelefonovať za volantom, poznáte to.

V kvetinárstve na rohu majú úžasné kvety na čelenky. Skvelé zamatové čierne ruže a cyklámenové perie.

„Viete, všetci si myslia, že čierne kvety sú iba na hroby,“ povedala mi predavačka.

„Vezmem si tri.“

„Idete viazať veniec?“

„Nie, čelenku do vlasov...“

Usmiala sa.

„Všetko záleží od nás.“

Hej, ako všetky naše NIKDY občas chodia v darčekovom balení a je na nás, čo s nimi urobíme. Vzala som Braňove šteňa, čo ma čakalo pred obchodom, malo ešte čisté packy a hovorila som mu, nech neskáče do mlák, lebo mláka je len jedna z možností... Jasné, že som ho musela okúpať.

 

foto tu

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?