Hmly

Autor: Alenka Sabuchová | 12.11.2011 o 21:46 | (upravené 12.11.2011 o 21:59) Karma článku: 8,32 | Prečítané:  1520x

Videla som modré polia, naozaj, hmla bola sivá a padala a padala. Čakala, že niekto rozsvieti v dome na samote, žena s malými rukami a bledou pleťou, čo nosí na krku kríž a oči upiera do tmy každý večer, hoci vie, že nepríde. Nikto nepríde. V novembri už návštevy nepočuť. Mŕtvi občas rozfúkajú lístie a polámu konáre, inak nič. Hovoriť deťom, že je o iba vietor, je jedno z drobných klamstiev ešte skôr, ako nechcene prídu na chuť väčším. O večnej láske, alebo o tom, že hnedý cukor je zdravší ako biely.

Ale čo ja o tom viem. Kupujem si alfa bio nátierku a chodím na jogu. A chcem byť za to na seba hrdá.  Hoci pani O. mi každý piatok o pol desiatej ráno povie, že mám zablokovanú tretiu, štvrtú... tristopäťdesiatu čakru a stlačí mi ruku alebo obe, niekedy krk. Strašne to bolí, ale minule ma takto zbavila nádchy. Vďaka reflexným bodom. Také by sme mali mať aj v sebe, niekde v mozgu, niekde tam, kde je duša, pretože chcem pateticky veriť na jej existenciu. Stačilo by čosi stlačiť, nahmatať, raz vykríknuť od bolesti a bolo by dobre. Aspoň by sme vedeli, kde je problém. Zatiaľ zostávam pri alfa bio nátierke.

Babička mi rozprávala príbehy o mŕtvych, vždy mi hovorí, že sa pýtam na sprostosti a že by som sa mala lepšie obliekať. Chcela by som raz mať denník rád svojim dcéram a vnučkám, možno si začnem zapisovať všetky prúsery, čo som si vyrobila, ale každý musí mať vlastné, poučiť sa a nenechať sa poúčať. Aby sme potom raz vo veľkej modrej kuchyni mohli hovoriť o tom, čo bolo a bolelo, ale už sa na to zabudlo, lebo selektívna pamäť, káva a víno, jeseň, čo zhadzuje hrušky a treba ich zavariť alebo spáliť, ako hovorí M. Minule sme sa zhodli, že jesene bývajú gýčové, a treba si to prežiť, lebo niekedy je to krásny gýč. Ako veľký obraz, čo si pamätáte z izby starých rodičov. M. máva občas pravdu.

Videla som ženu v nazberaných sukniach a v šatke s veľkými kvetmi, držala kahance, kým ja som kašľala do modrého šálu, tak nejako sme si rozumeli. Zapaľovala som sviečku B., prvýkrát nepíšem jeho meno celé, lebo už nepíšem o tom, že sme spolu sedeli v krčme a bolo nám dobre, ani o tom, čo mi kruto pravdivo povedal a mužoch a mojom prístupe k nim, pretože B. mi už nepovie nič. Stále mám pocit, že sa niekto pomýlil, a nie je to žiaden zúfalý výkrik o nespravodlivosti tohto sveta, je iba ticho, ktoré tu (vo mne) zostalo. A nechcem počuť nič o hlbších významoch a druhých plánoch udalostí, čo sa dejú, nechcem.

Neviem o tom ešte písať, hovoriť, žiť to. Sú veci, ktoré aj keď prežijeme (lebo nemáme inú možnosť haha), v skutočnosti zostanú niekde strašne blízko pri nás a čakajú, čo s nimi urobíme. A tak s nimi vstávame a chodíme spať, lebo neexistuje iná možnosť. Hoci som vždy hovorila, že možnosti tu sú. Všetci mi to hovorili. Ale niekedy tomu prestávam veriť.

Bránka na cintoríne vŕzga ako zvyčajne, je to dialóg medzi nami a tými, čo sú v hmle a majú biele golieriky na fotkách na kameňoch. Neublížia. Na to si vystačíme sami.

Chátra kaštieľ Adely Ostrolúckej ako aj príbehy iných. Takto končia všetky? Príbehy. Chcela som sa spýtať. V hmle nepočuť. Hovoriť s mŕtvymi je také novembrové trochu klišé, vedia, že prídeme, čakajú. So živými je to niekedy o to ťažšie, nevymysleli sme si mesiac ani dôvody,  ktoré občas nachádzame až potom, keď to je zbytočné, z diaľky sa to zvyčajne nedá a z blízka už vonkoncom.

zajo.jpg

foto Laura Makabresku tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?