A čo sme všetko nedomysleli

Autor: Alenka Sabuchová | 12.1.2012 o 1:42 | (upravené 12.1.2012 o 1:53) Karma článku: 10,16 | Prečítané:  1921x

Chodím na obhliadky strašidelných domov a nakupujem pančucháče. Do zásoby. A tak prišiel január, o ktorom sme si všetci hovorili, že bude minimálne lepší, a  vždy sa to pekne hovorí aj pekne myslí.

Ráno boli mačky pri smetiakoch. Keď som vystúpila z auta a všade som chcela vidieť dobré odkazy. Chvíľu na mňa pozerali, či si to predsa len nerozmyslím. Kŕmiť túlavé zvieratá je zakázané. Kamarátiť sa so stratenými ľuďmi by možno malo byť tiež.

Sedeli sme s J. v St.Germain, kde majú najlepšie koláče, a hovorili, ako veľmi dokáže byť človek sebadeštruktívny, keď chce. Aj keď nechce. Ako veľmi si vieme a necháme ublížiť. Keď ide o city. Dohája. A vždy o nejaké ide. Alebo chceme, aby išlo.

„Pozval ma na vypredaný koncert do Dunaja a tváril sa, že mi robí akože láskavosť. Bože, mám akreditáciu, čo si myslí," povedala J.

„Tak prečo s ním ideš?"

„Neviem."

A potom iný príbeh. Po Silvestri. Chata, hory, sneh a romantika. „Zobudila som sa s tým, že asi umriem. Na jednej strane kýbel, na druhej Peter. Bolo by úplne jedno, čo si vyberiem." Reakcia by bola rovnaká. Je jej z neho zle už nejaký ten mesiac. Občas však povie, že nevie, s kým iným by bola, lebo samej sa jej byť nechce.

A ešte iný. V rovnakom bistre so skvelými koláčmi sedel pár okolo päťdesiatky, ktorý sa držal za ruky a rozprával sa o Orwellovi. Chceli sme vedieť, čím to je, že ľudia dnes už nevedia tak obyčajne si aspoň neubližovať. Večer, keď som si umývala tvár čajovníkom, som na chvíľu uverila. "Vesmír si veci zariadi sám," povedala B. "Ak niečo chceš, aj ty si zariaď. Sama."

Dobre. Január je na to, aby sme porušili pár zásad, o ktorých sme v decembri svetosvete tvrdili, že už NIKDY a proste NIKDY. Nový rok je na to, aby sme urobili pár rovnakých chýb, lebo na staré sa asi má zabúdať, aby sme boli ľudskejší. Napísala mi B., že sme omylní. Lebo sme ľudia. A niektorí sú proste takí, akých ich nechceme, ale aj napriek tomu ich chceme mať blízko. Napísala som B., že asi hej. A že mi chýbajú ľudia, ktorých som si zakázala. B. povedala, že to je normálne. Ľudia, ktorých si zakážeme, nám zvyčajne chýbajú najviac.

Našla som plakať M. Nikdy neplače. Iba hovorí, bejby, ser na to. Teraz nehovorila nič. Zase sme to s novým rokom nedomysleli. A so všetkými skvelými vecami, čo mali prísť, lebo zlé mali umrieť ako Morena. Ešteže máme kopec roboty, povedala som a odišla kúpiť si svetre. Keby sa chystala prísť tuhá zima. Alebo by sa pod niekým zlomil ľad na rieke. Počúvala som príbehy o ľuďoch, ktorí sa chodili korčuľovať a viac ich nikto nevidel. Áno, ľady často praskajú, keď si myslíme, že sa len topia a udržia nás.

V podchode na Zochovej stále hráva huslista a vždy keď tadiaľ prechádzam, hrá soundtrack z Krstného otca. Sedáva tam aj žena s dieťaťom na rukách a má plastový pohárik na mince. Minule sa jej Slavo pýtal na jej život.

Raz sa možno aj nás niekto opýta. Na nejakých schodoch. Čo sme to tu vlastne chceli prežiť.  Veď toto.

Bude to januárom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?