Ružové slony o štvrtej ráno

Autor: Alenka Sabuchová | 10.6.2012 o 12:55 | (upravené 12.6.2012 o 9:43) Karma článku: 12,81 | Prečítané:  2716x

Mala by som dokončiť a  odovzdať svoj ročníkový scenár, mali by mi fungovať charaktery a dialógy, motivácie, achbože, motivácie, aby to bolo ako zo života, v ktorom nič z toho naozaj nefunguje, ale tak nás to učia a tak sa toho treba držať. Ľudia si toho v skutočnosti nemajú toľko povedať, a ak majú, tak zvyčajne nechcú. A ak chcú, nevedia ako. A ak chcú a vedia ako, zvyčajne z toho nič dobré nevzíde.

A tak sedím v cudzom byte a pijem z cudzej šálky, ešte pred chvíľou sme sedeli pri dokorán otvorených oknách a víne na treťom poschodí, krehli mi ruky aj všetko ostatné, lebo fúka vôbec nie júnový vietor, fajčím ružové cigarety a tvárim sa, že to myslím naozaj. Že mám chuť niečo urobiť pre tento svet a pre umenie a občas si zničiť pľúca ako všetky pózerky sveta, čo nosia v hlave nezdravo drahé čelenky z kvetov z urban marketov a nikdy sa nezmieria (s ničím). Nezmieria.

Mám rád prinasraté andrgraundové princezné, čo hejtujú celý vesmír, keď nemajú náladu a sedia mi na kredenci, povedal mi M.

Vážne si použil slovo hejtujú? Kokos.

Vážne si použila slovo kokos? Kokos.

Pod nami ešte pred chvíľou blikalo mesto,  potom zmĺklo, lebo medzi dňom a nocou treba na chvíľu zastaviť zmätok, nechať aspoň dve symbolické minúty ticha pred a za ďalším dňom. Zajtra bude možno búrka a ja odpadnem z toho tlaku. Nikdy som naozaj nevedela, či ticho pred búrkou nie je iba tichom po predchádzajúcej búrke, vždy sa mi to zlialo.

Rozmýšľam, koľko perín by mi museli nastaviť na dôstojný pád z tretieho poschodia.  Ľudia pri pádoch vždy čakajú periny, už akosi podvedome automaticky. Zakaždým čakáme, že nič nebude také hrozné, ako je,  že pravda nie je až taká neprežiteľná (v podstate sme ju zatiaľ prežili vždy, aj keď občas treba niečo rozbiť), že z toho, čo sme si vsugerovali, môže niečo naozaj predsa len byť, a že niečo z toho, čo sme sa dozvedeli, je úplne inak, lebo my to tak nechceme. NECHCEME, HEJ?

Katrena minule povedala, Chcela by som už konečne mať sex z lásky.

Iba parný hrniec aj píska, aj parí, Katarínka, povedala som ja. Nemôžeš mať všetko zase.

Po premiére ju chcel dať hééérec s veľkým H e Egom, čo mal v muzikáli nemú rolu, lebo vraj šuštíš papierom, Katka. Nemôžeš byť dobrá režisérka, ak nemáš niečo zažité. A Kata povedala, že bude radšej šušťať papierom aj mikroténovým sáčkom, aj ako pukacia fólia bude praskať, aj ako polystyrén bude vŕzgať. Raz mu možno dá postavu, kde bude môcť aj prehovoriť. Aby niečo zažil.

Z nástenky mi začali odpadávať farebné lepiace papieriky, kde mi raz Barbora po jednom silnom žúre napísala NIKDY a NEBUDEM a povedala, aby som sa na ne občas pozrela, keď zase RAZ a BUDEM. Bude mi veselšie.

Ráno budem zase dobré decko, ktoré pôjde domov rýchlikom Považan neviemkoľko, v kupéčku bude sedieť žena, čo číta Katolícke noviny a Nový čas, lebo treba mať prehľad, a navzájom sa skoro uriekneme. Bude mať dlhé sivé vlasy a jesť pomarančové severky. Rána mi nejdú. Ráno býva veľa kávy a menej lásky či pseudolásky či čoho. Aby sme si náhodou nemysleli, že niečo z tohto je naozaj, len to nie! Aj tak je väčšinou úplne jedno, čo si myslíme.  A ľudia, ktorí vám hovoria, že sa nemáte čoho báť, sa zvyčajne boja tiež. A niektorí sú ako nové topánky, čo vás odrú do krvi a plaču a vy ich alebo rozchodíte, alebo zaradíte na policu naozaj naozaj naozaj veľmi blbých nápadov.

Ja ti nemôžem za to, že ty jednoducho nedokážeš ľudí posielať dopiče. Lebo ty to radšej zvalíš na karmu.

Minule mi hovorili, ako ktosi posielal na splav Billa igelitku. S mačatami. Spýtala som sa prečo. Naivne, debilne, absurdne a detsky som sa spýtala, prečo niekto topí mačky, ktoré mu nič neurobili, lebo hlúpe otázky sú obrana, vtedy máte pocit, že vám nik neublíži ako mačatám v taške. Možno sa aj tie mačky pýtali to isté, možno ani nevedeli, čo sa opýtať, možno tiež nevedeli prečo, tak som sa spýtala za ne.

Prečo my nemáme v záhrade bociana, pýtala som sa mamy. Alebo aspoň trpazlíka. Pozri, oni majú, povedala som, keď sme sa viezli k starej mame. Lebo nemôžeš mať všetko zase, povedala.

Hovorí sa, že ľudom nemáte nič brať, ak im nemôžete dať niečo lepšie. Blbosť číslo neviemkoľko v poradí. Raz vám niekto vezme, napríklad, svätožiaru, a hoci si myslíte, že mu bola celkom nahovno, nikdy sa ho to nespýtate. Na niektoré otázky ma odpovede jednoducho prestali baviť, alebo sa mi iba nepáčia. Asi ako pop art, živicové náušnice a ľudia, ktorí kdesi nadobudli pocit, že môžu čokoľvek.

Raz som na intráku chcela variť párky. Mala som plnú chladničku bielych jogurtov a musli a dostala som nenormálnu chuť na spišské párky. Prikladala som ucho, tvár aj ruky nad platničku v kuchynke, aby som zistila, ktorá hreje, a ako som tak stála s hlavou tesne nad sporákom, prišiel ku mne chalan a hovorí Tu sa neotráviš, toto je elektrický, ale na esku majú aj plynový.

Ešteže.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?