Zadné izby

Autor: Alenka Sabuchová | 8.8.2012 o 1:41 | (upravené 8.8.2012 o 12:32) Karma článku: 12,26 | Prečítané:  2198x

V nociach už cítiť jeseň, hovorím opatrne. Nerada hovorím o septembri. Kedysi som sa ho bála, dnes už viem, že septembre sú neškodné, prúser je to, čo príde po nich. A vždy príde. „Máme 23 a život je predsa krásny," povedala B. a išla hľadať vedro v dome bez elektriny. „Keby si chcela vracať alebo písať esemesky, tak oboje sem." Ráno sme sa išli kúpať do rieky, kam už nechodia ľudia, lebo všetci chodia na kúpalisko. „Počujem nejaké hlasy, dúfam, že to nie sú žiadne utopené deti."

Kedysi každý les mal svojho obesenca, rieka svoje bludičky, domy svojich duchov. Kedysi sa žili príbehy, čo za niečo stáli. O našich dnes škoda vôbec hovoriť. Prázdne sú. Ako my a ľudia, od ktorých veľmi chceme, aby do nich patrili. Domy, v ktorých nerozsvietime.

Sedela som pri drevenom rozheganom stole, ktosi nalieval domácu od susedov, predo mnou karty, v ktorých chcel niekto vidieť len to, čo v nich nikdy nebude. Vtedy mi došlo, že za to, ako veľmi nás ľudia dokážu sklamať, si môžeme sami. Lebo očakávame. Lebo chceme. Aj keď reálne nie je čo chcieť. A nie je o čo stáť. Len niekedy je ťažké si priznať, že žiadne fialky v snehu nevykvitnú, jahody dupľom.

Ale hovoria, že sa netreba báť. Občas mám pocit, že mám na zadku napísané Rozprávajte mi o tom ......... strachu, ešte chvíľu mi hovorte, aký je zbytočný. Aj ovciam sa to hovorí, keď ich značkujú. Pre pocit. A aby sa nemetali, kravy sprosté.

Ibaže vždy sú nejaké dvere, ktoré sa bojíme otvoriť, alebo čakáme, kto by to urobil za nás. A väčšinou sa nájde niekto, kto to urobí a myslí si, že nám robí láskavosť. Potom odíde. Nevšimne si, že za nimi je ďalších x dverí. To nie je krajina zázrakov a žiadne koláčiky zjedzma, to je iba to, o čom sa radšej nehovorí.

Stará mama mala zadnú izbu, kam sa nechodilo, ani sa v nej nekúrilo. Jedného dňa zostala prázdna. Všetko vyhodila.

Haraburdy, povedala.

Veci, ktoré odkladáme. Ľudí, ktorých si nechávame v zadných izbách, lebo si myslíme, že ich treba. Ktorých zamykáme a držíme za ruku ako svätých na obrazoch s masívnym rámom a občas sa na nich v noci chodíme pozrieť, či tam ešte sú. Lebo máme pocit, že bez nich to nepôjde. Blbosť.

V zadných izbách treba rozsvietiť, vyvetrať a zhasnúť. Uvoľniť priestor.

Svätí to s nami aj tak už dávno vzdali, napadlo mi, keď som letela dolu hlavou po schodoch do pivnice. Puklo mi v členku tak nahlas, že mi bolo ľúto plakať, aby som neprehlušila ten zvuk v toľkej tme. Chcela som začať počítať dni, kým ma nájdu. Možno dovtedy prídem na čosi veľké. Dám si nejaké predsavzatie, niečo, čo naozaj dodržím, začnem chodiť so slušných chlapcom, čo ma bude vodiť po krásnych turistických trasách a bude rozoznávať horniny. Alebo hviezdy. A zo samej lásky mi nechá postaviť tlačiareň. Taký Leonard Woolf. Dobre. Všetci vieme, načo mu to bolo...

Prišli skoro. Nie svätí. Vyniesli ma na svetlo božie. Silno som sa rozrevala, ale už to nebolo ono.

Potom prišiel A. a spýtal sa, prečo by nám to vlastne spolu nemohlo vyjsť.

Mohlo, povedala som.

Bol neviemkoľký júl a on poznal všetky súhvezdia. Jasné, že mohlo. (Len by to bolo príliš dokonalé. S mužmi, ktorý by nám dali naozajstné veci a pocit výnimočnosti, ktorý by nebol zo sáčku a vydržal by dlhšie než do odchodu prvého ranného autobusu.)

Raz na to možno prídeme. Začneme vidieť les, ktorý cez stromy nevidno.

Kuča bola strašne sklamaná z vodného cirkusu. Chápeš, vodný cirkus a hrali tam ľudia prezlečení za vodné zvieratá. Myslíš, že som náročná?

V kaviarni Ztráty a nálezy mi priniesli štrúdľu a kávu. Neviem, čo som našla, čo som stratila, sa už riešiť neoplatí. Čašníčka sa ma pýta, či si nedám ešte jednu kávu a ja viem, že by mi to nepomohlo. Ale ak mi praskne hlava z tlaku, možno ten bordel, čo z nej vyletí, niekto uprace a bude to tak dobre.

Vonku sa naozaj ochladilo. V noci bude studený vietor a budú trieskať okná na dome bez elektriny.

To je iba vietor, povedal mi raz M., akoby o tom vedel čosi viac.

Na začiatku je to vždy iba vietor, nepovedala som ja, akoby som o tom nič viac nevedela.

 

radvan2.jpg

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?