Trofeje

Autor: Alenka Sabuchová | 5.9.2012 o 15:40 | (upravené 5.9.2012 o 19:31) Karma článku: 9,22 | Prečítané:  1116x

Každé ráno som sa budila do hmly a chodila bosá. V tom dome bolo cítiť naftalín a staré drevo. Po stenách viseli parohy a kožušiny, také malé múzeum smrti, napadlo mi, ale nikomu som to nepovedala. Ani keď ma A. vzal na výstavu motýľov. Stála asi meter a pol od nich, lebo mi bolo úzko, všade boli krídla s lepidlom, čo sa nehýbu, ale tiež som to nemohla povedať nahlas. Ani tomu pánovi, čo mi stále hovoril: "Poďte bližšie, slečna, oni vás už nekusnú." Veď toto.

Spýtala som sa, ako ich zabijú, kým z nich urobia výstavu, a pani v šuštiakoch sa na mňa čudne pozerala, ako keď sa pýtate debilné otázky na výstave motýľov, kde očumujete mŕtve zvieratá, lebo zostávajú pozoruhodne pekné.

Špiritusom ich udusia, povedal a vysvetlil mi celý proces, keby som sa niekedy rozhodla zaplniť si fľašu od kompótu babôčkami.

Hovorili mi, že dobré veci prichádzajú nadránom. Aj zlé otázky. Alebo iba tie, na ktoré chceme počuť pravdivé odpovede. Také bulšity sú to. Podmet a prísudok sa ešte nerovná pravde. Len niekedy nemáte inú možnosť ako prekrížiť prsty.

11.jpg

V dome s vôňou naftalínu som zatvárala okná s výhľadom do lesa. Takéto by to bolo jednoduché, myslela som si každý večer. Čakať s čučoriedkovým koláčom na muža so svetlými očami, ktoré nemajú konkrétnu farbu, a veriť, že stromy a hmla ma dostatočne ochránia pred tým, čo je na druhej strane.

Tak to býva. Že ľudia sa zvyčajne boja toho, čo je tam, kam nechodia. O čom nevedia. Hranice, kde rastú bobule červenej farby, a za tie sa neprechádza. Neprekračujú sa.

Tak to býva, že nás vzrušujú tajomstvá iných, o ktorých si aj tak myslíme svoje, ale zakrývame si ústa, keď o nich hovoríme. Kým veci nepomenujeme, bavia nás. (Potom zvyčajne zistíme, že je to prúser.)

33.jpg

A čakať na srnky, či prídu, lebo je ticho a zlé laně odcházejí k ránu *, a rozmýšľať o vlkoch, ktorých už v noci nepočuť. Ani o nich. Noci už nie sú, čo bývali. Ochladilo sa.

Ostala by som tu navždy. A už by som sa nikdy nevrátila, povedala som mu.

Usmial sa. Nevedel ešte, ako veľmi viem veci myslieť vážne.

Potom by som, samozrejme, išla chytiť signál do krčmy v doline, lebo mi asi šesťkrát volala Perla, že zase nefunguje AIS.

Pýtala som sa starých ľudí, lebo tí vedia najviac, čo sa stalo s ľuďmi, čo tu žili. A vôbec, čo sa deje s ľuďmi, o ktorých zo dňa na deň iní prestanú hovoriť. Až potom, o veľa rokov si ktosi spomenie, že boli, a začnú sa vymýšľať príbehy, aby sa veci nekončili iba tak.

Všeličo sa hovorí. Ale to aj o živých, nie iba o mŕtvych, hovorila žena, čo plela záhradku dolu v dedine. Dnes už to veru nikoho nezaujíma. A nikto tomu neverí.

Ja už som verila na kadečo a kadekomu, povedala som.

Spýtala sa ma, či nechcem hrušky na koláč.

44.jpg

Zakaždým, keď som zhásínala v chodbe s kožušinami a parohami, myslela som na to, či tie zvieratá vedia, čo sa stalo a či si o tom niečo myslia. A či preto mlčia.

Deje sa niečo? opýtal sa ma raz ktosi.

Ono sa to nedeje, stalo sa to už dávno. Len sme predtým zavreli oči. Aj dvere. A držali sme silno kľučku.

Títo si na stenu vešali zvieratá. Zakryje to prázdno, chápem. Možno nejaký krik, čo sa odrážal od bielej farby, ktorá nechcela ani len splesnivieť. Možno by z toho človek postupne zošalel. Ale veď nikto netvrdí, že sa to nestalo, povedal by mi akýsi hlas.

Cestu späť lemovali polia, každé malo svojho strašiaka, aby bola nejaká spravodlivosť. A morové stĺpy z vďačnosti.

Božemôj, zastav, povedala som pri jednej kaplnke na kraji dediny.

Bola zasklená. Sklo malo dva kovové pruhy a zámku ako od bicykla. Zasklili svätého, aby ho neukradli, len prečo výkladom zo zelovocu, som nepochopila. Socialistický realizmus, aj keď s dobrým úmyslom. Myslím, že ten svätý im odpustil.

22.jpg

Sú veci, ktoré chceme, aby boli hmatateľné a stáli na kraji dediny ako jediná a naozajstná istota, keď už všetko ostatné zlyhá. Sú ľudia, o ktorých sme si mysleli to isté. A že nie, že to nemôže byť také zlé. Zvyčajne je to ešte horšie. Ale keď už sa v nich sklamete najviac, ako sa dá, viac sa nemôže nič stať. Lebo vám to zrazu začne byť jedno.

Tak celkom potichu odišlo leto, po nociach už chodí Smuténka**, klope prstom na sudy a skúša, či dozrelo víno.

 

 

* Jan Skácel - Zlé laně odcházejí k ránu

** Jan Skácel - Smuténka

obrázky Andrea Kowch

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?