Hlboká voda

Autor: Alenka Sabuchová | 29.9.2012 o 15:46 | (upravené 29.9.2012 o 16:58) Karma článku: 8,94 | Prečítané:  1273x

V obchode s bytovými doplnkami si žena asi päť minút vyberá zamatovú ruku na prstene. Chcem sa jej spýtať, či je medzi tými rukami nejaký rozdiel, keďže sú všetky na pohľad rovnaké, či má klenotníctvo, alebo načo je človeku ruka až po lakeť potiahnutá čiernou látkou. Obzerá si jednu ruku za druhou, vyzerajú celkom identicky, dala by som ruku do ohňa, že je to pásová výroba. Ja by som sa bála. Že ma taká ruka v noci poklepe po pleci a povie napríklad, aby som si upratala. Dala by som ju do škatule s vrchnákom, ktorý by si odkryla zakaždým, keď by ma bolo treba vyťahať za vlasy. Alebo by bývala v taške a podávala by mi kľúče, peňaženku a telefón, ktoré v nej neviem nikdy nájsť. V podstate nie je až také zlé mať ruku.

Vždy keď si niečo želáš, treba počítať s tým, že by sa to  mohlo splniť, povedala mi raz A. A treba počítať s následkami. Nikdy nevieš, čo s tým príde. Veci, ktoré veľmi chceme, nás môžu zničiť, a preto ich občas dosiahneme. Nájdu si nás. Neželala som si nič. A nikoho. Naozaj. Bolo mi dobre. Keď mi už nebolo až tak veľmi zle. O malých výhrach vás neučili?

Raz ráno som sa zobudila na to, že vonku je jar alebo leto, nepamätám si presne, bolo počuť štekať psy a nejaké decká.

En ten tulipán,

na moste je starý pán,

a pod mostom ryba s chvostom,

chytajte ju, bude hosťom.

Ale beda, už je streda,

voda vraví, že ju nedá.

Tak si voda teč

a my poďme preč! 1

Zakazovali nám hrávať sa pri rieke, chodili sme k nej tajne, aj keď mi teta T. kúpila rozprávku o Potkaniarovi. Hlavne vtedy. Hrával na flautu a zabíjal krysy. Raz sa veľmi nahneval a zobral so sebou všetky deti v meste. Odišli s ním dobrovoľne do rieky. Ale vždy záleží od verzie, samozrejme, vydavateľa a roku vydania. Lebo až také dobrovoľné to nebolo. Vtedy som to ešte nevedela. Teta T. mi rozprávala o jeho Agnes, po ktorú sa vrátil, ale Agnes skočila do priepasti, ktorá viedla až do Sedmihradska.  Asi aby som sa naučila, že niekedy býva naozaj neskoro. Alebo separovať ľudí. Neveriť muzikantom, čo prídu do mesta, či už s minulosťou alebo bez. Počúvať seba a občas aj tých, čo mi chcú dobre.

Pýtala som sa jej často na ľudí, o ktorých iní hovoriť nechceli, o žene z dediny, čo si odsekla ruku, a všetci hovorili iba, že bola šibnutá. Raz povedala Duša drahá, to máš tak. Hovorí sa, že je nám naložené len toľko, čo unesieme. Ale  niektorí to unesú len ťažko. Vzal si jej sestru. Jednoduchučký dôvod, taká láska. Achbože. Možno už nechcela obidvoma rukami oňho prosiť, bolo to vyčerpávajúce.

Teta T. ma naučila robiť plnenú papriku a nebáť sa pýtať aj na čudné veci. Dnes mi toho už toľko nerozpráva. Vždy, keď prídem, naleje mi ovocný likér a povie, Daj si, duša drahá, si stále taká bledá. Nalievala mi už ako bledému decku, ale nesmela som o tom nikomu povedať. A jej posledných pár rokov nehovorím, že už to lepšie nebude.

September je šťastne za nami, vtáky oficiálne odchádzajú dúfať v jar a lepšie časy niekam, kde majú kolorované pohľadnice z prístavov, potom sa vrátia a povedia si, a zase prd z toho. Zimné spánky sú u ľudí, žiaľ, neakceptovateľné, iba spánky, v ktorých pulzuje krv, a niekedy, keď na ne položíme ruku, cítiť to. Život.

Aj keď na jeseň vždy prišla nejaká smrť. Malá či väčšia. A tú hruškami nezahádžete. Hovorili mi, nedeľ si čas na predtým a potom, nikdy sa na to nebudeš vedieť pozerať objektívne. A tak to už nerobím. Keď zomrel Braňo, prestala som. Lebo hovoriť dobré časy -  bod nula -  zlé časy -  je prestrašné klišé.

Na stodole ostali prázdne hniezda, akurát osie ešte počuť. Do tých sa nekope. Ani do ega. Osy aj ego si všetko pamätajú a sú nebezpečné, naučili sme sa už dávno. Spolu s tým, že nad vecami, o ktorých sme si od začiatku mysleli, že ich máme pod kontrolou, sme nikdy žiadnu kontrolu nemali. Do tých istých močiarov sa stúpa iba preto, že sme sa v nich neutopili na prvý, druhý, šiesty, dvadsiatyôsmykrát. A môžu nám ľudia aj zbory žiab hovoriť, aby sme tam nešli, nerobili to, lebo na druhý breh aj tak nedoplávame.

Aj ked sme my maličké,

Poplávame k mamičke,

Voda je náš kamarát,

Ktože by ju nemal rád. 2

Sedeli sme s Katrou na zastávke na kraji sveta a čakali sme na autobus. Pozerali sme na mesiac, ktorý bol za mrakmi, Katre sa zhoršil ekzém, hoci vôbec nebol spln, a spýtala som sa, čo je toto za zlý žáner. Toto je taká alternatívna Rusalka, povedala. Treba ešte vodníka. Potom k nám prišiel ožratý chlap pýtať sa, či nemáme cigu a hovorí jej, Vy ste ako z tej rozprávky princezná Fantaghiro. Hej, ten kameň, čo sa zakaždým vrátil, povedala mu na to.

A bolo.

Decká sa stále chodia hrávať k riekam, stavajú hrádze a hádžu kamene, robia kruhy, veria na zázraky v belgickej čokoláde, aby z toho mohli vyrásť. Hovoria, pôjdem iba potiaľ, pokiaľ mi je voda po kolená. Potom skúsia, čo to dá, keď sú v nej po pás, stupia na kamienky ďalej od brehu, zistia, kde sú ryby iné ako na kraji, a páči sa im to. Hlboké vody bývajú krásne. Napriek všetkému.

Stojí vŕba pri potoku

na nej visí zvon,

na koho to slovo padne,

ten musí ísť von. 3

 

 

1,2,3 - detské ľudové riekanky o vode

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?