Priadky

Autor: Alenka Sabuchová | 21.10.2012 o 3:15 | (upravené 22.10.2012 o 8:23) Karma článku: 9,77 | Prečítané:  1594x

Za studených večerov pestovali dlhé mlčanie. Až do jari. Potom už nebolo treba hovoriť, bolo po všetkom. Premlčali sa. Už sa neberú do rúk praslice vo vykúrených izbách, nepočuť kolovrátky, ani krížne cesty už nie sú, čo bývali – aj strigy to vzdali. Najlepšie storky poznajú však ešte stále hrobári. Kedysi sa tým dalo slušne uživiť, povedal mi minule pán O., ktorého bolia kríže. A pritom moja učiteľka jogy hovorí, že chrbát nás bolí z ľudí, z nebožtíkov už nemá čo bolieť, chcela som mu vysvetliť.

Žijeme na kraji temného lesa. iba pár ľudí pozná meno našej dediny. ale mnoho ich už počulo o tých strašných veciach, čo sa tu udiali. 1

V podstate sa nič hrozné nestalo. V. vtedy hodila o stenu telefón a povedala, že svadba nebude.  Povedali sme jej, nech to nerobí. Alebo nech si z neho najskôr vyberie simku. A M. povedal, že ajfóny sú aj tak šity, takže ak ho roztrieska, nech nepočíta s tým, že jej doň zoženie súčiastky. Svadba teda nebola. Koláče sa nepokazili, rozdali ich. Mali sme svadobné zákusky bez svadby. S. hrýzla šamrolu a s plnými ústami povedala, lepšie tri dni pred ako tri dni po. Aspoň neboli mastné. Potom nám vysvetlila, aký je rozdiel medzi kurevníkmi a zúfalcami, a že najhorší sú zúfalci, čo si myslia, že sú kurevníci. Po tretej vodke z výslužky to začínalo mať logiku. Pekné. M. povedal, že pijeme na nevestino zdravie a šťastie. Že sa nevydala.

Ľudia sa najčastejšie boja a nemenia. Občas prezrádzajú cudzie aj vlastné tajomstvá. Niekedy veria na prízraky, na zázraky častejšie.  Dávajú si pritom prsty na ústa a pusu na čelo na dobrú noc. A v noci niekoho silno držia za ruku. Nie úplne z lásky, ale zvyčajne to nevedia. Ľudia si radi myslia, že niekoho milujú, a ešte radšej, že niekto miluje ich. A občas veria, že keď sa ráno zobudia, všetko bude naozaj. Radi si klamú, a ešte radšej tomu veria. Aby potom mohli hovoriť, že pravda bolí, ale to je iba taká kolotočárska atrakcia. Pravda nikdy nebolí. Je jednoduchá, miestami primitívna. Nemá farbu, chuť ani zápach a všetko ostatné z nej robíme my tým, že ju nechceme prijať. Cukrová vata za dve eurá okolo špilky.

Vracali sme sa nadránom a míňali nás polia a lesy. Nevládala som držať otvorené oči, ale  chcela som vidieť svetlá, ktoré sa mihali v hmle. Ako dieťa som sa v aute často pýtala, kto a prečo žije v domoch na samotách,  kde sa svieti, a či chodia deti odtiaľ do školy. Tie isté deti, čo kývajú vlakom na malých staniciach, kde nestoja rýchliky ani ícečká.

Deťom nikto nechce rozprávať smutné príbehy. Potom sa z nich stanú dospelí, ktorí sú zmätení a nešťastní z toho, ak sa čosi poserie.

ghosts.jpg

Minulý rok som robila dokument o dome, kde sa stali strašné veci. Stojí vedľa cesty medzi poľom a ničím. Má zopár duchov, ktorí sa boja odísť, nemá strechu ani kupcu. Už veľa rokov. Z., ktorá vidí mŕtvych a aj s nimi občas hovorí, mi povedala, že môžem ísť pokojne ďalej, že mne neublížia. Viem, že som potom pár nocí jačala zo sna, ale nikto z nich mi neublížil, neklamala. Na ubližovanie si vystačíme so živými.

V starých rozprávkach vždy šťastie praje odvážnym. Hovoria, že treba chodiť do temných lesov s ostrými pichliačmi, lebo iba tam je soľ alebo perníkové chalúpky. Cestu si treba vysypať kamienkami. Nielen preto, aby sme sa vedeli odtiaľ vrátiť, keď budeme utekať pred zlým, ale aby sme trafili zase späť. Keby sme sa náhodou nepoučili. Šplhať sa do veží, z ktorých skôr či neskôr niekto zletí a zlomí si nos alebo srdce, keď zistí, že tam nič nie je. Biť sa s drakmi už len z princípu, padať do studní dolu hlavou do Nekrajín, kde bude lepšie, a čakať šťastné konce.

Lenže čo ak si šťastné konce len niekto vymyslel? Predtým, ako dobrovoľne skočil do studne, odkiaľ sa napríklad nikto živý nevrátil. Čo ak vlci kdesi naozaj roztrhali dievča v červenom, čo ak sa Snehulienka sama otrávila Xanaxom a Spiaca krásavica má tristo rokov, nikto ju nepobozkal, a tak kdesi straší. Dievča, čo čaká Netvora v posteli, je už iba také lacne pekné, lebo je tam príliš dlho na to, aby sa Netvorovi oplatilo meniť na princa.

10249_489896407707316_1192312033_n.jpg

Chcela mu porozprávať príbeh o hore Koppel, kam Potkaniar priviedol obyvateľov Hamelinu, keď všetci skočili do priepasti. Povedal jej, že hory bývajú všeobecne nemilosrdné. Ako ženy k mužom, ktorých nemilujú. Zdalo sa jej, že to má z Dumasa, ale nebola si istá a bolo jej to jedno. No ale láskou tento svet asi nezachránime, to už kdekto skúšal, povedala. Hlavne keď žiadnu necítime. Aj keď sme chceli, fakt. To mu nepovedala. Bola by to taká jednoduchá pravda, až by bolela.

Dôležité je, že nikto nikoho nezožral. A žiť budeme, až kým neumrieme, hej. Koniec.

 

1 Red Ridding Hood (2011, r. C. Hardwicke)

ilustrácie: Angela Barret

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?