Ticho

Autor: Alenka Sabuchová | 3.11.2012 o 16:40 | (upravené 3.11.2012 o 20:49) Karma článku: 8,65 | Prečítané:  1405x

Toto má byť obyčajný príbeh o novembri. O jeseni, ktorá odíde presne tak, ako prišla. Či už zamrznú jablká na jabloni, alebo ich ktosi strasie a urobí z nich detskú výživu alebo kalvados. Bez ohľadu na to, či o pár týždňov sneh zakryje strašiakov v poliach, čo majú kabát z tašky z Kauflandu. Bez ohľadu na to, či pod snehom ľudia na jar nájdu, čo hľadajú, alebo nájdu len seba stáť na tom istom mieste ako na jeseň, ako v lete, ako minulú jar alebo jar predtým. Alebo nenájdu nič. Pretože aj keby našli, nevšimnú si to.

Poď sa pomodliť, povedala babička, keď som prišla páliť sviečky. O mŕtvych sa teraz môže hovoriť regulárne, nikto si nemyslí, že ste morbídny alebo čudný. Aj bránka na cintoríne môže celú noc slobodne vŕzgať a nikto sa toľko nečuduje. Nespýtala som sa, za koho. Či za živých alebo tak všeobecne. Povedala by, za tých, čo to potrebujú. A ja by som jej nemohla povedať, že neverím na záchrany. Ľudské ani tie vyššej moci, privolané a stiahnuté za nohu. To vám možno odpustia v seriáli, v prvej sérke. Hoci môj ročníkový vedúci ma naučil, že to nemám nikdy robiť, lebo ma divák môže ľahko vyfakovať. A ešte, že hádzať sa zadkom o zem a teatrálne trieskať dverami tiež raz prestane fungovať. V scenári aj v živote, moja milá. A tak to už nerobím. Nikde.

Ľudí skrátka nikdy nezachránime, vedia si pomôcť jedine sami, ale zvyčajne to neurobia. Na to, prečo, sa netreba pýtať ani seba, ani ich, ani tých vyšších, lebo sa to aj tak nikdy nedozvieme. Treba len ísť. Preč.

W1.jpg

Sochy svätých majú totiž dávno polámané ruky a sú pokvapkané od vápna. Vedia o tom svoje. Zopár maľoviek kostolov ešte prežijú. Aj pár absurdných prosieb. Potom sa rozbijú. Jednej noci sa rozhodnú, že stačilo, a tak spadnú na dlažbu. Iba tak. A niekto, kto študuje dejiny umenia, povie, že to bol Jozef zo sedemnásteho storočia, nejaký pieskovec alebo čo, škoda ho. A všetci budeme mlčky súhlasiť.

Poď, doma mám becherovku, povedala, keď sme sa vracali.

Šoférujem.

Vidíš, ty si furt musíš všetko komplikovať.

Na prah naliala Domestos. To je proti zlým duchom, pýtam sa. Nie, to je proti mačacím hovienkam, hovorí. Mačací trus v kombinácii s Domestosom vás ochránia pred čiernymi silami, niekde to poviem, páči sa mi to. Alebo si s tým rovno založím biznis.

Možno je jednoduchšie veriť veciam, o ktorých veľa nevieme. Aj ľuďom, kým ich naozaj nespoznáme. Možno ani nie je ich chyba, že od nich chceme, aby boli nejakí, aby  mali v sebe všetky ročné obdobia. Vždy budú iba jesenní.  Sú odsúdení na jeseň na veľmi dlho. Lebo tak im to v skutočnosti vyhovuje. Nikdy k nim žiadna jar nepríde a my s tým nič neurobíme, akokoľvek veľmi by sme chceli hľadať Dvanásť mesiačikov pri ohni, nech to, prosím, urýchlia, nech s tým niečo, preboha, urobia!

W2.jpg

Pôjdeme ďalej. Otáčať sa je nebezpečné, treba ich nechať tam, kde sa rozhodli zostať. Niekto musí žúrovať aj so sebaľútosťou, zatrpknutosťou a staro-novými krivdami. Sudičky nie sú len dobré a jedna zlá. To sa iba deťom hovorí, že dobro je v prevahe, viete.

A neexistujú žiadne druhé šance, stále je stále iba jedna - tá istá, ktorú im môžete nechať, ale nikdy ju nevyužijú, lebo nedovidia za zimu. Zostanú v novembri. Aj dlho potom, čo Dvanásť mesiačikov definitívne ociká ohnisko.

Možnosti sú vždy minimálne dve.

Martinini rodičia majú pohrebníctvo. Martina je produkčná. V lete bola chvíľu doma a sama vybavila pohreb. Hovorí, že organizačné schopnosti treba mať všade. A kontakty. Bola na seba hrdá. Povedala, Vieš, čo je super? Že keď zavoláš farárovi, aby tam o druhej bol, on tam o druhej bude, chápeš. A pritom tu už nie je veľmi kam sa ponáhľať. Kvôli živým musíš minúť celý paušál, aby na siedmykrát pochopili, že o jednej majú byť na pľaci, a do pol tretej zháňaš tých, ktorí to nepochopili. Jedného dňa asi pôjdem na plný úväzok k našim.

A rozhodnutia so sebou nesú všeličo.

W3.jpg

Poznám príbeh, kde na noc zatvárali všetky okenice, lebo sa báli polárnej sovy, ktorá veštila smrť. Jedného dňa ktosi nezavrel okno a biela sova si sadla na parapet. A nikto neumrel, predstavte si. Lebo pripustiť si horšie možnosti je oveľa jednoduchšie, ako veriť, že by veci mohli predsa len skončiť dobre.  Asi preto sa chodíme korčuľovať na rieky, kde vidno bubliny. Na tenkom ľade, hoci sa zvyčajne zlomí, je vždy fascinujúce to, že by nás predsa len mohol uniesť.

 

obrázky z filmu Winterstilte tu

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?