Koniec (jedného) sveta

Autor: Alenka Sabuchová | 21.12.2012 o 1:28 | (upravené 21.12.2012 o 16:46) Karma článku: 11,20 | Prečítané:  2205x

O pol piatej ráno sme v mínus štyri na balkóne s výhľadom na Slavín vyfukovali posledné zvyšky toho, čomu sa hovorí úľava. Dotočili sme. Príbeh, čo mal celkom jasný koniec, loubadžet, málo cigariet, málo spánku, málo času, triaslo nás od zimy a hladu, ale boli sme si istí, že takto nejako vyzerá radosť. Ktosi vtedy povedal, že aj tak sa to nestihne postrihať do konca sveta, možno to nikto neuvidí, možno musíme všetci najskôr umrieť alebo si odrezať ucho a potom umrieť, aby nás niekto uznal. Aby nás niekto miloval. R. mi vtedy povedal, tvoje uši nie sú na odrezanie. A na čo sú, spýtala som sa. Povedal, že mi to iba ak pošepká a uhryzol ma.

Občas by som si ich zakryla obidvoma rukami, nie od zimy, niekedy ma nebaví počúvať a myslieť si, lebo bez toho to zjavne nejde, počúvať príbehy iných, pretože môj ma chvíľami prestáva baviť, a tak sa vždy utešujem, že toto sa ma netýka, toto je iný príbeh. V prváku nám pani T. hovorila, raz budú všetko pre vás iba storky. Ste rozprávači, musíte sa odosobniť, neangažovať, nehanbiť. Všetko, čo sa deje, sú len fragmenty, sú to len zážitky, z ktorých čerpáte, nič viac.

To bolo ešte predtým, ako tajomstvá prestali existovať a menili sa na veľké obludy, ktoré sa už ani neskrývali, už tu skrátka boli a my sme sa s nimi naučili žiť, lebo sa nás nepýtali.

L. ma v utorok po jednom žúre vzala k ruinám starej psychiatrie. Mali sme v rukách ešte plastové poháre s vínom, silonky a šaty, v ktorých sa najlepšie preliezal ostnatý plot, a povedala som, že ak nás chytia, aspoň sa k nám na polícii budú správať pekne. Štrnásťeurový Bepon, samozrejme, v háji, ale narozdiel od zážitku iného druhu, kedy som rovnako nadránom odchádzala s roztrhanými pančuchami, toto malo v sebe čosi mystické. Okná boli celkom neporušené a vysoké stropy si pamätali zrejme všeličo. Myslím si, že stropy by všeobecne vedeli veľa rozprávať, keby mohli. O prázdnych a bezradných pohľadoch upretých dohora, nielen v miestnostiach, o ktorých ľudia nahlas nehovoria. Vraj tu straší, povedala L. A kde dnes už nestraší, povedz mi.

Všetci sa spoliehajú na priestor, odkladajú tam mátohy a svoj strach, aby ho zavreli, ohraničili, na to, koľko vecí straší v nás, nemyslíme. Na zlé rozhodnutia, čo nosia so sebou vlastné prízraky, a niektorí ich majú toľko, že slušne uživia malé plesy príšer, sa spomína iba občas.

Bolo tam ticho, nemyslím hrobové, také ticho, kde už nikto nechcel nič povedať, naozajstné ticho.

Lebo tichá sú rôzne a niektoré veľmi hlučné. Keď si hĺbime Babylonskú šachtu (Franz Kafka), lebo si myslíme, že iní nám rozumejú, hoci hovoríme iným jazykom, alebo pre istotu nehovoríme nič, lebo si myslíme, že sa to nesmie. Že by sme narušili príbeh, ktorý musí skončiť zle, aby mohol byť veľký (ale také už nie sú, aj Charmsa dávno popravili).

A potom hádžeme silné reči a ešte silnejšie výčitky zvyčajne o stenu, ktoré sa nám vrátia a nič viac.

K. mi raz povedal, to je tak, keď si strach postavíš na popredné miesta. Nič sme o tom naozaj nevedeli. Strach je ako nové ráno, do ktorého sa iba nechceš zobudiť, bejby, lebo vieš, že až vtedy sa bude čoho báť. Strach je šťastie, na ktoré my dvaja asi nemáme silu. Alebo tak.

Sú rána po koncoch sveta. Už ich niekoľko bolo, pamätám si ich celkom jasne, pri každom som si myslela, že je definitívny, že už sa neoplatí ísť si kúpiť ani mlieko do kávy. Ale vždy sa našiel iný, v ktorom sa dalo opäť relatívne fungovať, vždy mi ktosi uvaril čaj alebo polievku a povedal, takých (svetov) ešte bude. A mal pravdu.  Každý svet musí niekedy a niekde skončiť, rozbiť sa, vybuchnúť, aby sa pre nás mohol nájsť ďalší. Skutočnejší. Alebo iba taký, aký si ho urobíme.

Ešte stále sa tu totiž dejú veľké veci, stále je čomu veriť, ešte stále ktosi organizuje zázraky na počkanie, čo majú malé dlane a nahlas plačú. Narodilo sa dieťa s veľkým menom Marína, aby jej raz mohli veľkí muži písať básne a aby bola osudová. Možno postačia básne, osudovosť niekedy nedopadne dobre, lebo osud nás má často celkom na háku. Potom sa ale ľahšie vyhovára.

Vtedy som povedala, že treba chcieť čisté veci a radosť, ktorá je rovnako čistá, lebo iba to sa oplatí, všetko ostatné je fejk.

Tak budem aj tieto Vianoce pozerať na betlehemy - je jedno či z papiera alebo osemnásteho storočia, a veriť, že všetko nebolo len tak, že ktosi v nás kdesi uveril a verí, aj keď sme poslední, čo si to zaslúžia.

Zostali mi pomaranče a limetky. Spýtala som sa, čo s tým, šťavu alebo šalát. Išli sme si do večierky kúpiť tequilu a škoricový cukor, lebo zo soli ostávajú fľaky, a nadránom som povedala, že veci, čo majú odísť, odídu samy. Je zbytočné ich opúšťať, prídu za nami. Treba s nimi byť. Hoci niekedy čakáme iba na to, aby sme prestali čakať. A keď do toho bodu prídeme, zistíme, že prečakané to bolo už niekde na začiatku. Lebo nádej je niekedy malý diabol, na ktorého by sme nemali veriť, ale je strašne krásny. A zožerie nás, keď sa nepozeráme.

Keď sme s L. preliezli plot späť medzi živých a zdravých, prezliekla som si roztrhané štrimfle a Michal sa spýtal, ďalšie?. Potom povedal, že by som ich mala predávať fetišistom na nete, aby sa mi vrátili investície.

Spomenula som si na Gerdu, ktorej tiež bola zima, keď išla hľadať Kaya na nejaký koniec, aby sa vrátila s ním alebo vôbec, nikto sa nespýtal, prečo. Lebo z lásky je niekedy málo. Aj na dobré konce. Hoci ho našla. Neviem, koľko rozprávok musí človek poznať, aby tomu veril. A koľko  zím musí prejsť, aby sa Kay vrátil sám. A či niekedy nie je lepšie nechať ľudí na druhom konci (nášho) sveta, lebo sú tam dobrovoľne. A povedať si, toto už nie je môj príbeh.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?