reklama

Panák

Neviem, či dnes deti ešte skáču škôlku alebo panáka. Dávno som to nikde nevidela. My sme skákali. Nesmeli sme skočiť na čiaru, nesmeli sme sa obzrieť ani zaváhať. Lebo vtedy sa všetko skončilo. Čiary boli vždy katastrofy, ohraničený priestor je pre niečo ohraničený, ten, čo to vymyslel pred nami, možno vedel, čo robí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Rozprávali sme si hrôzostrašné storky o tom, čo všetko sa stane, kto umrie, a kto si po nás v noci príde. Občas sa v dome starých rodičov prichytím, ako preskakujem čierny štvorec tkaného koberca na chodbe. Niekedy zbytočne. Už ako decko som si tadiaľ aj trojkolku zakaždým pre istotu preniesla. Nikto tomu nerozumel a ja si nespomeniem, čo hrozné by sa mi stalo, ale niečo určite, keďže ma to neopustilo.

Keď ste dieťa, veríte všeličomu, ale predovšetkým sebe. A rozdeľujete veci na dobré a zlé s tým, že čokoľvek urobíte, robíte to s plným vedomím. Neprikrášľujete. Veríte na nemožné, lebo veríte, že sa to naozaj stane, že veci, čo si želáte, nemajú dôvod neexistovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď máte trochu viac a stúpate na čiary, viete, že sa to pokašle, viete, čo príde, viete to celkom presne od začiatku. Ale veríte, že to nebude také zlé. A potom, keď panákovi náhodou zmažete čiaru, kreslíte ju znova. Nahrubo a navždy, zakaždým naposledy, ako inak. Tie isté čiary, cez ktoré sa nepreskakuje, ani sa na ne nestúpa, ani sa nepozerá dozadu. A kto poruší pravidlá, je z hry von.

S Kučou sme boli v lete v Korytnici. Veľmi som chcela vidieť klavír, ktorý zo schátralých vyrabovaných kúpeľov zabudli ukradnúť. Jasné, že ho o pár týždňov nato, ako sa o ňom začalo hovoriť, čmajzli. Ale páčila sa mi myšlienka čierneho krídla uprostred budovy s rozbitými oknami, ktorá si hovorila spoločenská sála. Kde po večeroch tancovali ľudia, vymieňali si adresy, aby si potom mohli písať, alebo sa navštíviť a spomínať na lásky pri prameňoch Jozef alebo Adela.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som bola malá, Teta T., ktorá si už dnes občas nepamätá, mi rozprávala zážitky z kúpeľov. Mala veľa hrnčekov s ich názvami a veľa listov. Hej, to boli ešte časy, keď muži posielali pohľadnice so srdečným blahoželaním a bukrétou, ružičky vo váze z modranskej keramiky a iné šialene krásne starosvetské gýče. Mala to všetko odložené v škatuli pri vianočných ozdobách. A vždy, keď som prišla, vedela som, že táto predstava je v nej starostlivo uchovaná. Skoro navždy.

Ako to piano, ktoré som chcela vidieť.

Hrali tam futbal nejakí chalani. Vedela som, že to budú vedieť. Kuča povedala, bože, ty sa tiež ideš detí pýtať. Lenže pravda je, že keď máte desať, viete všetko podstatné. Poznáte všetky tajné miesta, viete, kde žijú prízraky, odkiaľ vychádzajú tiene, viete to, čo nikto iný, a viete aj to, čo vám nikto neverí. Viete, že ak stupíte na čierny štvorec alebo na čiaru, niečo sa stane.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A potom to raz všetko zabudnete.

Spýtala som sa na klavír chlapca v bránke. Jasné, že o ňom vedel a aj nás k nemu zaviedol. Museli sme nechať auto celkom dole a nesmeli sme fotiť. Také boli pravidlá, ktoré sme akceptovali. Lebo ak strážite tajomstvo starého sanatória, je to zodpovednosť. Keď ho potom predsa len ukradli, bolo mi ľúto nášho podprahového bratstva.

S ľuďmi by sme mali zdieľať tajomstvá len do tej miery, do akej vieme ustáť následky, keď tajomstvami prestanú byť. Aj na zážitky by sme si mali vyberať tých, ktorí nečarujú z klobúka umelé kvety. Je riziko, že keď prídete na ten trik, zmenia sa na sračky. Je riziko, že kúzelníci nie sú skutoční a že sú rovnako lacní ako ich reči a skutky a všetky papierové kvety. Riziko toho, v čo a komu veríte. Ale čo je už dnes bez?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Našli sme aj starý tranzistor a pri ňom srdcovú dámu. Človek by si myslel, že toto môžete iba vymyslieť. Musel to byť skvelý žúr, hoci srdcová dáma pri prázdnom pohári nikdy nič dobré neveštila.

Obrázok blogu

L. raz nadránom, keď som si nemohla spomenúť na žiadne číslo nočného autobusu ani taxíka, ktorým by som odišla, povedala, nenechávaj ma tu samu. Bolo bezprostredne po tom, o čom hovorila, že to neprežije. Prežila.

Nakoniec sme všetci aj tak sami, ťahať si k sebe ľudí len preto, aby sme sami neboli, ešte nikomu reálne nepomohlo.

Toho panáka si musí preskákať každý za seba. Ak stupíš na čiaru alebo sa obzrieš, ideš proste znovu.

Alenka Sabuchová

Alenka Sabuchová

Bloger 
  • Počet článkov:  102
  •  | 
  • Páči sa:  0x

niekedy sa pýtam, na čo je (toto) všetko dobré. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenápretože....personal blábolvšimla som siletom svet(l)ommedzi nami a troma bodkamitragické páryobčasný denníkstrašidlá

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu