Ofélie

Autor: Alenka Sabuchová | 4.5.2013 o 1:27 | (upravené 4.5.2013 o 12:19) Karma článku: 8,56 | Prečítané:  1426x

Chceli sme byť so Slečnou K. strašne patetické v sobotu v noci, vtedy je na veľké reči najlepší čas a navyše bol spln. Treba sa spoliehať na znamenia, čo ak nám už nič iné nezostane. Mohli by sme si ešte nafarbiť vlasy na oranžovopindžovo ako ženy, čo zo seba robia zhnité pomaranče za 3,50 z déemka a potom hovoria, že ryšavé sú sexy a osudové. Hlavne to. Slečna K. to neodhadla s modrou, teraz vyzerá ako Polednice alebo Smrť z Perinbaby, ale tie sú tiež nejakým spôsobom osudové. Každú stretnete iba raz za život.

Mám kamarátku, ktorá sa občas zvykne mužom vyhrážať samovraždou, aj keď vie, že to tu už bolo. Ofélie už nikoho nezaujímajú, potoky sú aj tak zahádzané sprostosťami a umierať na hocikoho sa už dnes nikomu nechce, od preraffaelistov všetci pochopili, že púšťať si ľudí ďalej ako do postele, je čistá zbytočnosť.

Niekedy si to iba chceme vyskúšať, trieskať dverami a čakať, že za nami ktosi pôjde, a povie, aby sme nešli. Lenže potom si to človek obráti a uvedomí si, že ani on by za nikým nebežal, veď nech si ide, znamenalo by to predsa, že mu záleží a MUSEL by niečo UROBIŤ. Musieť urobiť je skoro ako nápis pri vstupe na morový ostrov. Muži v maskách so zobákmi tam na loďke privážali nakazených morom a hádzali ich na hromadu, živých k mŕtvym a naopak. Ten ostrov stále existuje. Chodia tam maximálne nadšenci extrémnej turistiky a chalani s kamerou z Ghosts Adventures, čo hľadajú paranormálne javy. Tak nejako to bude aj s láskou dnes, mám pocit.

Slečna K. mu povedala, Aspoň to na mňa zahraj. Niekto jej povedal, Tak si začínaj s dobrými hercami. Ale ani dobrí herci vám nezaručia dobrý príbeh. Všetky drámy sú dnes už akési neduživé a elektronické.

Ľudia otupejú. Nie voči veľkým citom, voči akýmkoľvek, podľa možnosti, a ak náhodou nie, vydržia nám asi ako Marin Chanelle 6 z jarmoku v Stupave za 6 éčok. Inak, strašný smrad to bol.

Potom mu chcela niečo rozbiť, ale M. jej povedal, že to už dnes robia iba lacné štetky, nech mu radšej poškriabe auto, vraj je väčšia pravdepodobnosť, že si to všimne. A všimol by si to skôr, aj keby sa predsa len hodila do Dunaja so všetkými umelými ružami sveta vo vlasoch, ale to sme jej nepovedali, lebo sme kamaráti. M. nám raz tiež povedal, Dievčatá, keby ste si začínali s normálnymi chlapmi, pili pivo a chodili častejšie do školy, žilo by sa vám jednoduchšie.

Ono to zase toho toľko nerieši, ako som pochopila vo februári. Bola to práve Slečna K., od ktorej som sa vtedy hrozne chcela naučiť veriť na princíp dobra. Že to funguje. Že sa proste iba netreba báť a skúsiť, preliezť plot. Ale potom, keď si nafarbila vlasy namodro a strašne plakala v škole, do ktorej sme začali chodiť častejšie, došlo mi, že je to len ďalší ofajč.

A tak jej ho bolo (zase) ľúto. Ako všetkého. A ja som jej na to nemohla povedať nič, absolútne nič. Lebo ľútosť, priatelia, je tá najmocnejšia vec, všetko sa ňou dá ospravedlniť, všetko odpustiť, všetko zakryť, ľútosť je vec, čo z nás robí strašných pokrytcov a alibistov, o tej vlastnej ani nehovoriac, po tej zostáva najväčšia spúšť, lebo ľudia si myslia, že majú na ňu právo ako na obhajcu, čo videli v telke. A ľudia sa vedia strašne a hlavne dlho ľutovať, panebože.

Keď si S. svojho času začala so ženatým chlapom pred rozvodom, ktorý si nebol istý, lebo bol, chudák, celý zmätený, nešťastný a nerozhodnutý, a potreboval niekoho na ceste za bohviečím, povedala, že dobre. Všetci jej hovorili, že je mladá a sprostá, ale vtedy si môže človek všeličo dovoliť, aj na poslednom súde jej to podľa mňa uvedú do registra. Po tom (všetkom, a bolo to naozaj všetko), keď vysadila antidepresíva, povedala, Mohla som sa radšej zapísať na šermovanie namiesto tohto.

Lebo ľudia sa správajú ako dementi. K sebe. Chvíľu som si naozaj myslela, že sa vždy všetko v rámci nejakej karmy vyrieši, vráti, obráti, ale nie. Ľudia sa správajú ako dementi. A keď im horí za zadkom, kupujú marcipánové bonboniéry.

Dnes som videla stánok s perníkovými srdciami. Vedľa Tesca. Myslela som na časy, keď ich teta T. pred päťdesiatimi rokmi dostávala ako na bežiacom páse. Niektoré si odkladala, ale už si to nepamätá. Boli na nich nápisy alebo sväté obrázky. Bolo to krásne gýčové, hoci sa tými perníkmi dali rozbíjať okná. Chcela som počúvať príbehy, ako jej na strelnici vystreľovali kvety a macov. Kolotočárske lásky začínali vždy v máji a končili okolo augusta. Neviem, o čo to bolo menej komplikované, ale minimálne to bolo jednoznačnejšie. Keď ste niekoho poslali aj so srdcom do hája, nemohli ste mu po troch mesiacoch poslať esemesku, že ste si to možnoasiajalenieisto rozmysleli. Lebo dnes človek nevie, či je to naozaj alebo iba zo zotrvačnosti a zo strachu. Že budeme sami.

Em. mi ešte v čase, keď som si myslela, že to dáme, povedal, Veci si môžeš skomplikovať, zjednodušiť, alebo sa na ne môžeš vysrať, keď jedno ani druhé nefunguje. Myslím, že sa mu aj tak páčilo, akým spôsobom viem robiť to prvé. Spomenula som si na to, keď minule u seba našiel príručku Čtení z kávy a povedal, toto tu po tebe ostalo. Strašne sme sa smiali na tom, že po ľuďoch v cudzích bytoch a nakoniec aj v nich ostávajú niekedy hrozne divné veci.

Potom mi ktosi povedal, že to je tak, buď kráčaš do kopca, alebo sa rútiš dolu, všetko si treba odmakať. Ale keď nemáš chuť, tak to asi nemá význam.

Neviem, ako to je. S významami, s ľuďmi, s akútnymi potrebami pre nich žiť alebo sa aspoň utopiť v potoku, keď nič z toho. Možno nemusí byť na škodu niečo cítiť a myslieť si, že je to naozajstné. Dobré. A nemusí byť z toho zakaždým tragédia. Ak to ešte vieme. (Neboj sa, Rómeo, o chvíľu sa z toho jedu preberieš.)

ofela.jpg

foto tu

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?