reklama

Hladiny

Na to, aby sme o akýchkoľvek časoch mohli hovoriť ako o dobrých, musia najskôr odísť. Musia sa minúť a s nimi veľakrát ľudia, s ktorými sme si nejakým spôsobom ublížili, ale v spomienkovom optimizme zostáva, že sme sa vzájomne niečo naučili. Aby sme neobišli naprázdno. Bez životnej pravdy a možnosti vytiahnuť ju v krčme spolu s podpivníkom, keď už je akože po všetkom. Základné pravidlo všetkého dobrého totiž je, že to už bolo alebo bude, keby ste nevedeli.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Tak sa ľudia zbavujú zodpovednosti. Čakaním na lepšie, ktoré akosi neklope na záchodové okienko a potom si myslíme, že je to strašný trest za minulé životy, za ľudí, ktorých sme poslali dočerta, aj za tých, ktorých sme neposlali a mali sme. A za tých, ktorých sme poslali a pekne sme si po nich išli, kamkoľvek už mali namierené. Dopekla či južnejšie.

S. mi raz povedala, Nikdy to nemyslíme vážne. S tým, koho už v živote nechceme vidieť. Keby to tak bolo, nemali by sme mať koho radi.

Aj schopnosť neodpúšťať je časovo obmedzená činnosť. Vezme ju voda.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď stúpli rieky a voda tiekla dole ulicami, ľudia v dedine zapaľovali sviečky a v dome tety H. boli pátričky zavesené na kľučke. Aby sa voda nedostala dovnútra. Tiché dohody, ktoré občas vedieme, keď sa bojíme. Hlavne o seba.

Keď som minulý rok písala o zadných izbách, verila som na už nikdy a navždy a nič medzitým. Je to najbezpečnejšia možnosť, ale je to blbosť. Presne ako všetko, čo očakávame od iných, keď z nich chceme mať pekné hracie skrinky na kľúčik, ktorým otočíme a ten zvláštny motorček pod zamatovým dnom sa ani raz nezadrhne. A keď nás prestanú baviť, sklopíme veko, zlomíme baletku, gondoliérovi vezmeme veslo. Áno, Múzeum gýča sa niekedy nechytá na veci, čo sa tu dejú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po veľkých láskach zostalo zopár sľubov z nutnosti. A ľudia, čo hovoria o potrebe posúvať sa a svadbe na jeseň, lebo koláče sa vtedy nepokazia.

Na Modrých schodoch stále sedávajú decká, čo cez veľkú prestávku chodia tajne fajčiť. Zamykajú im školu, nám nezamykali, neboli by ste na strednej, keby ste nechodili húliť za kostol a nepili v parku. A neverili na dobré časy, čo budú. Človek to má nejako v sebe zakódované - myslieť si, že to najlepšie ho ešte len čaká.

Sedeli sme s Em. v kuchyni, bolo pod mrakom, nenávidím rána a nízky tlak, ani jedného sa minimálne do smrti celkom nezbavím, takže si zvykám. Pili sme kávu s kardamónom, to ma naučil iný M., ale to mužom na M. nemôžete hovoriť,vlastne žiadnym, ani ak ste s nimi až toľko toho nemali, a vtedy sa ma spýtal, či je to takto v pohode. Podľa teba, nezabudol dodať. Káva s kardamónom je strašne v pohode.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neznášam rozhovory o šťastí pred siedmou, praskajú mi vtedy podšálky, prekrižujem ruky, nohy a vyzerám, že som náladová. Som. A čo. Ale to s tým nesúvisí. Neznášam otázky, Čo budeš robiť po škole a Čo s tým ideme robiť. Mám vtedy pocit, že ľudia iba rýpu, alebo chcú nejaké zodpovedné a trvalé stanovisko, panebože. Niečo, čo si môžu kamsi poznačiť, aby to mohli neskôr použiť proti vám.

Ale ja ich chápem. Lebo najhoršie je nevedieť, čo s tým ideme robiť. Napríklad, ak vás niekto po šiestich rokoch vzťahu požiada o ruku a vy zrazu pochopíte, čo nechcete. Alebo keď máte dieťa s niekým, s kým ste ho až tak nechceli, ale prispôsobíte sa situácii. Alebo keď idete na návštevu do domova dôchodcov a ktosi vám povie, že chce ísť zomrieť domov. Že chce svoje muškáty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Alebo keď po všetkých povodniach sveta voda zakaždým vyplaví toho istého človeka a necháva vám ho na brehu, aby ste si poradili, aj keď dobre vie, že to nejde.

Braňo mi raz povedal, Na svete je toľko prúserov, buď vďačná za tie, ktoré nemáš, a prestaň si vyrábať tie, ktoré nepotrebuješ. Potom zomrel a zrazu som nevedela, čo mu mám na toto povedať ja.

Najviac strachu je v nás z tých, ktorým chceme najviac veriť. Aj o nich. Možno je aj dobre, že to nevedia. Zbytočne by sa báli.

Je to ako zapaľovať sviečky na hromnice a veriť na svätého Antona, ktorý vracia stratené veci. Ale iba tajne. Nehovorte starej mame, že som tie kľúče do kvetináča dala ja.

Vieme byť zvláštnym spôsobom prepojení. Veriť v zvláštne veci a veriť v ľudí bez toho, aby sme na to mali nejaký racionálny dôvod. Chvalabohu.

Hádžeme do vody veci, o ktorých si myslíme, že sa ich chceme zbaviť, vodníkom nechávame príbehy, ktoré sami nevieme ukončiť a potom prosíme, nech nám vrátia aspoň ľudí z nich. Červené stužky na lásku, sušené kvety, čo nie sú mŕtve, a periny, kde ostávajú voňať tí, o ktorých dokopy nič nevieme, ale veľmi by sme chceli, aby tu boli. A zároveň od nich vystrašene bežíme preč. Aby sme sa zase vrátili a hľadali na to menej sentimentálne dôvody.

Klesol Dunaj a je to dobré znamenie. Voda sa vrátila k sebe. Keby bol rad na nás, už dávno by sme sa utopili.

Alenka Sabuchová

Alenka Sabuchová

Bloger 
  • Počet článkov:  102
  •  | 
  • Páči sa:  0x

niekedy sa pýtam, na čo je (toto) všetko dobré. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenápretože....personal blábolvšimla som siletom svet(l)ommedzi nami a troma bodkamitragické páryobčasný denníkstrašidlá

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu