O zime a závesoch

Autor: Alenka Sabuchová | 25.1.2014 o 21:23 | (upravené 25.1.2014 o 23:52) Karma článku: 10,57 | Prečítané:  1705x

Už ani tie polopravdy nie sú, čo bývali. Babička to hovorí o spišských párkoch, že to kedysi „len tak šťuklo, a teraz blato". Ale ja si myslím, že párky nie sú také nebezpečné ako sebaklamy.

Tak sme sa vyspali do ďalšieho januára, ktorému by sme mali dať šancu, do ďalšieho roka, ktorý už o pár mesiacov budeme preklínať, lebo nesplnil úlohu všetkého dobrého. Vždy je mi ľúto nových rokov, naložíme na ne viac, ako ktokoľvek zvládne uniesť, akoby naše staré všetko išlo nechať na povale, ktorú čoskoro zbúrajú spolu s domom, kam sa už nechceme vrátiť.

V lete som taký dom našla, Kuča povedala, že je hrozný, ale úplne chápe, prečo sa mi páči. Nechali tam závesy, lebo z takéhoto domu nikdy úplne neodídete.

domcek.jpg

Keď sme vyprázdňovali dom prastarých rodičov, bola som decko, ktoré sa ešte ničoho nebálo. Ani ľudí, ani nevypovedaných vecí, na ktoré sa, moji milí, umiera, a hneď niekoľkokrát po sebe. Pamätám si záclony. Boli stále čisté a nazberkané, napriek tomu, že voňali naftalínom a smrťou. Ostali tam ako posledné. Záclony vždy zostávajú posledné. Prázdny priestor so záclonami, keby sme si to jedného dňa rozmysleli. Veci, ktoré sú mŕtve, majú ešte niekoľko príležitostí stať sa vzkriesenými a veľmi živo strašiť. Nadlho.

A ľudia, ktorí chceli byť natoľko ústretoví a féroví, že už konečne išli dohája, väčšinou nedôjdu ani na najbližšiu zastávku trolejbusu a vždy aspoň nejaké dve - tri večnosti trvá, kým pochopíte, že toto NAOZAJ nie je váš problém.

To nie je ako storky, čo sme ako deti počúvali od pána O., ktorý bol hrobár a mal kľúče od domu smútku, a napriek tomu, že si v ňom odkladal domácu, mal na tento, ale hlavne na ten druhý svet, najtriezvejší pohľad.

Keď dáte pokoj mŕtvym, oni dajú pokoj vám.

Vec vyriešená. Dnes má problémy s krížami, ale to je z toho, koľko nárekov sa napočúval. Kríže bolia z ľudí, zásadne však iba zo živých.

Bože, je také patetické hovoriť, čo všetko sa dá zahrabať ako psie hovienka. Ale oveľa väčší prúser je, keď to znovu začneme vykopávať. Lebo si myslíme, že odtéééraz už naozaj. Že ľudia sa zmenia a všetko s nimi a v záhrade budeme chovať jednorožce vedľa fontánky na čokoládu.

Pán O. mi hovoril, že raz kohosi naozaj nechali vykopať, lebo si neboli istí, či naozaj zomrel, to bolo ešte dávno, vtedy sa ľuďom dávali špendlíky pod nechty, dušinka. A mne bolo z toho trochu zle, lebo pán O. bol celkom naturalista a nerozlišoval svojich poslucháčov. Všetkých volal dušinka. Lebo všetci aj tak skončíme uňho. Ako dušinky, nič viac.

Teta T. ma vždy volala duša drahá. Mávam preto pocit, že nejakú dušu naozaj máme, nie vždy som si tým ale úplne istá. Minule ma poslala kúpiť cukríky, lebo v domove dôchodcov si na meniny rozdávajú cukríky. V januári je to slabé, ale v lete je to lepšie. Tam sú Anny, Marty, Boženy, hovorí. Nikdy veci príliš nekomplikovala, neviem, po kom to mám ja.

Myslela som si, že toho roku nebude mrznúť. Spoliehala som sa na to ako na všeličo, čo vyzeralo, že mi z toho neskrehnú ruky ani súdnosť. No ako hovorí niekto, komu som nikdy nedala a za pravdu už vôbec nie - viac sa toho nestáva ako stáva. A tak namrzlo.

Sedela som u B., ktorej som povedala, že teraz asi budem šťastná, lebo som sa tak rozhodla, lebo táto chyba v programe sa stala pre niečo. Varili sme jablká s piškótami, lebo tým vyrábate jablkám ďalší plnohodnotný život a chvíľu ste z tej vône takí sfetovaní, že tomu naozaj uveríte.

A B. úplne ticho povedala, Neviem, či tu je čo... spasiť.

Ľudia toho na začiatku vždy vedia akosi viac ako vy, a hoci vás chcú vždy včas varovať, zakaždým je už neskoro.

V podstate mala pravdu. Dni, noci aj víno na to, aby ste niekoho oslobodili od vlastnej namrznutej zeme a kostlivcov v skrini, sa minú. Možno ich máme všetci iba obmedzený počet za jeden život a vyčerpáme si ich na konrétny počet veľmi nesprávnych ľudí. Na tých možno správnejších potom nezostane. Škoda.

(A posledná dobrá víla sa vyvracala z podoby, keď znovu počula ten istý príbeh z krčmy U všetkých krívd, odpustite jej.)

Dnes som myslela na pána O., na to, že láska a spol. je obyčajne morbídna, spýtala som sa M., či toto sú určite zimné gumy, keď sme práve prefrčali okolo rozflákanej asi mačky na ceste. Fuj, hovorím. Tak načo sa na to pozeráš.

Mal pravdu.

Ale to nevedel, že tá mačka je tam už od leta a videla som ju už asi stokrát, dušinku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?