Staré príbehy, nové zárezy

Autor: Alenka Sabuchová | 2.4.2014 o 18:28 | Karma článku: 12,31 | Prečítané:  5772x

Ráno bol po ceste rozsypaný kockový cukor. Bolo asi pol šiestej, zdrhala som od svojho všetkolennierozumného rozhodnutia a chcela som to stihnúť ešte pred svitaním, nech mi tak celý deň nesvieti (v hlave), ale nevydalo.

Vo februári 2014 som posledné razy prestala počítať, posledné razy a pocit viny som si minula ako stravné lístky na gympli vo večierke, kde nám za ne načierno predávali cigy a hnusné víno.

Zdrhla som zo školy ako v tretiaku, z matiky ma bavili jedine rezy kockou, ale potom mi povedali, že to sa nemá vyfarbovať ani nič do toho kresliť. Tak som sa im na to vysrala. Ľudia si vždy vymýšľajú zvláštne pravidlá a myslia si, že niečo vyhrali. Hovadina. Tých, čo naozaj vyhrávajú, je tak žalostne málo, že na to nikdy nevymysleli ani štatistiku. Štatistika víťazov a porazených, haha.

(Hovorila som ti celou cestou, že raz mi bude dramaturgický rozbor Červenej kaliny chýbať viac ako ty. Raz si niečo z tohto budem určite vyčítať. Lebo ruská kinematografia nás prežije, dárlin. Dobré ruské príbehy sú tragické a nesmrteľné. Ale ak nesmrteľný znamená nekonečný, potom som za smrteľnosť. Jednorazovú a bezbolestnú, osudových príbehov nezlúčiteľných so životom som sa prežrala, pardon. Keď vidím tých z princípu nešťastných ľudí, ktorí si sebaľútosť za všetko strašné, čo sa im stalo, môžu písať do životopisu medzi MS WORD a anglický jazyk - aktívne, už strácam trpezlivosť. Asi starnem alebo čo. A hlavne, všetci tí, čo vedeli niečo o naozajstných príbehoch, sú dnes radšej mŕtvi, lebo za tieto bulšity by nás asi vysmiali.)

A keď som minule zase vchádzala do rieky, v ktorej som sa už (ne)raz utopila, skončila som s porezanou rukou.

Povedala som, Ani neviem, či toto ešte môže byť väčší prúser, a potom sa to stalo. V duchu prvoplánového romantizmu a emo pohľadnice so zakrvaveným klavírom som rozmlátila pohár a skončila s črepinou zaseknutou medzi čiarou osudu a hlavy. Čiara srdca obišla naprázdno, aby sme si nemysleli, že by toto mohlo mať, prebohaživého, niečo spoločné s láskou.

A odpovedala som si. Môže. Vždy existuje väčší prúser ako ten, čo sme doteraz vyrábali.

Chcela som sa rozrevať, ale šetrila som sily na expresné odpadnutie, aby som ešte predtým stihla povedať, že toto je znamenie. Ale už by som mohla spísať dve vydania Lexikonu znamení pre pokročilých, ktoré sme zakaždým ignorovali, takže som nepovedala nič.

Na pohotovosti hovorím doktorovi pri slove zašívať, Viete, že ja môžem umrieť od bolesti? A on hovorí, Viete, koľko som tu ja už takých mal, slečna? Zatiaľ neumrela ani jedna.

Akože s porezanými rukami, myslíte?

Nie, akože z porcelánu.

Ja nie som z porcelánu!

Tak niečo vydržte.

Tak som vydržala.

Cestou späť som v aute nepovedala tiež nič. Teda, videla som veľký 3D bilboard so záchodovým osviežovačom a chcela som povedať, Ale toto je už naozaj znamenie! Krútiaci sa hajzlový blok. Iba som sa spýtala, Myslíš, že ním točí vietor, alebo má nejaký vlastný zdroj? To ma naozaj zaujímalo. Lebo ako nápad ma to v tej chvíli nesmierne nadchlo.

Sedeli sme s Perlou na prednáške, pozerala mi na ruku, nič nepovedala, lebo všetko už bolo povedané trimiliónykrát, a padlo niečo o komunikačných vzťahoch. To sú také, keď idete do výťahu a hovoríte o nápise na dverách a počasí a domovej schôdzi a teple vonku, ale to sa asi vzťahuje k počasiu alebo zúfalstvu.

To je aj, keď sú ľudia zbabelci roka a alibisti storočia a namiesto toho, aby sa normálne porozprávali, sa tvária, že sa vlastne nič nestalo. Že sa na to, čo sa pravdepodobne nestalo, pravdepodobne aj zabudne. Sa premlčí, nie? A ak náhodou nie, stále je jednoduchšie byť za kardinálneho kreténa než veci vysvetliť. Mali by za to dávať sošky, laureátov by bolo.

Perla hovorí, že toto je dnes bežný obranný mechanizmus, lebo ľudia nevedia preberať zodpovednosť ani za seba, za to, čo povedali, nie ešte za druhých. (Dnes už nik nestojí o vlastnú bolesť, o cudziu už vôbec. L.M.)

Minule mi veľmi dôrazne vysvetľovala, že Ja mám nadhľad, ja mám nadhľad! On nemá!

A ja jej hovorím, že by ten nadhľad mohol byť možno aj tichší, lebo nebude taký uveriteľný. A ona sa ma spýtala, Ty si na jeho strane?

A to je najhoršie. Lebo ak ste kamoška, nesmiete byť na inej strane. A ja hovorím, že nie som na žiadnej strane. Strany som si prestala vyberať, odkedy S. zrušila svadbu týždeň pred a M. vtedy povedal, Vieš, koľko dnes stojí rozvodový kolok?

To sú tie veci, čo si zapamätáte. Žiaľbohu. Ale výslužka bola vpohode. Týždeň sme prekračovali levanduľovú škatuľu s vodkou, všade boli malé fialové kvetinky, a tak som povedala, čo sa neušetrilo na alkohole, ušetrilo sa na plačkách. Alebo aj nie.

Lebo každá veľká láska je svojím spôsobom prúser. Som o tom presvedčená. Ale nemusíte mi veriť. Mám porezanú ruku a nadchýnam sa bilboardom s 3D záchodovým osviežovačom.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?