reklama

O sliepkach a polobohoch

Sneh sa roztopil, ak ste si všimli. Slnko sa ukázalo a medziľudské vzťahy sa nezačali otepľovať, ale pomaly prihrievať. Nemyslím, že prišla jar. Ani predjarie, nič podobné, lebo keby som mala ten pocit, rozhodne napíšem niečo väčšmi poetické. Tentokrát preto celkom nepoeticky, povrchne, hoci povrchnosť a poetickosť majú niekedy spoločné viac než začiatočné písmeno.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Nateraz ešte sedávame pri varenom víne v Afre, lebo strašná zima, dobré víno a chutný čašník.
S Džidži sme sa v piatok rozprávali o rukávoch. Ako sa nám nikdy nepáčili tie netopierie svetríky s rukávmi prišitými ako krídla, a dnes sa za nimi ideme zblázniť.

K vedľajšiemu stolu si s chichotom prisadli, ako by ujo Satinský povedal, čučoriedky, a Miro – čajky. Nie že by sme mali od nich vekovo či inak príliš ďaleko, ale predsa Džidži nezabudla s tým jej stareckým povzdychom prehodiť, prečo už nemáme pätnásť.
Vravím jej, nech prestane, lebo v tridsiatke sa z toho zblázni, a vymenovala som jej zoznam toho, čo sme síce robili aj predtým, ale dnes to môžeme robiť celkom regulérne.
A navyše, keď občas vidí dieťa v kočíku, býva z toho taká uveličená, že pol dňa nepočúvam iné, len ako už aj ona chce také mať.

Po chvíli počujeme od susediek medzi smiechom a „ešte raz dva deci kofoly“ niečo ako výkrik blaženosti. „Jemín, baby, pozerajte, kto prišiel!“
Druhá: „Čuš, veď bude počuť.“
Pozerajtektoprišiel vchádza dovnútra aj s ďalšími členmi ... ehm... zoskupenia (tlupa by znelo tak živočíšne) a obzerá sa štýlom „Karé už zlacnelo?“
Prechádzajú k baru, nástup majú asi nacvičený a cestou hodí hlavou smerom k našim čajkám.
„Jemín, baby, on sa mi pozdravil, ste to videli?“
Druhá: „Veď tichšie, lebo si TO všimne.“
Áááááááááááááále.

Chlapci si sadajú do náprotivšieho boxu.
Pozriktoprišiel sa vyzlieka do tielka (!), a hoci chápem, že sa oteplilo, neviem, či my sme pozadu s netopierími svetrami alebo on príliš napreduje.
„Jemín, baby, pozerajte, no ja nemôžem!“
„Veď Rasťo vravel, že chodí do posilky... Ale som sa nechcela dáko vypytovať.“

Skoro mi prestalo biť srdce, keď sa vybral k nášmu stolu. Od strachu. Že ten cca päťcentimetrový pás holých krížov sa mu prejaví minimálne na zápale ľadvín.

„Pekný večer, holky ,“ sadá si k nám na jednu voľnú stoličku rozkročmo k operadlu, asi to videl v nejakom filme a napína svaly. Vedľajší stôl podozrivo vypol zvuk.
„Prepáčte, že vás vyrušujem... Ale nemáte náhodou... jeden... voľný nápojový lístok?“
Hurá, pointa bola na svete!
Podávame mu celý stojan, že páči sa, keď už si dal tú námahu a vybral sa z opačného konca až k nám.
„Ďakujem pekne, holky ,“ vstáva a a medzitým si nenápadne akože práve všimne vedľajší stôl.

„Ahojkaj!“ pozdraví sa mladej tak nechutne infantilne, ako to vedia len vyVOLení a potom zdrobňujú aj pleseň na kompóte a niekto vie byť z toho maximálne mimo.
„Smiem si prisadnúť?“
Snívajte s nami v priamom prenose.
Čučoriedka ho zoznamuje s ďalšími členkami čučoriedkárne, samé cmuk sem, cmuk tam , ešte chvíľu ich pozorujeme a začujeme niečo o ajsikjú, že sa mu vymazala a že mu musí ešte raz dať číslo... Potom niekto zosilnel hudbu a Džidži povedala, že je to znamenie zhora, lebo počúvame cudzie rozhovory.
Iba sme videli, keď o pár minút odchádzal späť k členom tlupy zoskupenia a hovorím, že nemusí byť až taký debil, ako vyzerá. (sa môžem hanbiť, ja, čo každého učím, ako sa ľudia nesúdia podľa prvého dojmu, odpusťte, no nedalo mi)

Keby mne niekto vtedy, v čase ranej čučoriedkárne povedal, že o dva - tri roky budem môjho vtedajšieho Pána božského (Sarah Jessicy Parkerovej výchova, všímajte) doučovať nemčinu na jeho vlastný zápočet a už sa mi vôbec nebude zdať taký úžasný, asi by som ho vysmiala. V lepšom prípade by som ušetrila na maľovátkach a Bravo Girl! , kde zakaždým ponúkali osvedčené rady, ako ho stopercentne dostať. Toľko nostalgická spomienka, späť k realite.

Dievčence platili krátko pred nami. Možno sa o tom ešte doteraz rozprávajú (šak skúsenosť, ne?). Išla som k baru. Vedľa mňa sa po ich odchode vybuchol hurónsky smiech. Tlupa na čele s Pozriktoprišiel .
„To čo boli za sliepky ? Šak to nemalo hádam ani trinásť!“
„No, na kofolu a o deviatej domov!“
„Ale tá jedna aká posratá zo mňa. Mi furt na ajsikjú vypisovala, som ju dal do neviditeľných...“
Blablabla. Hahaha. Blablabla.

Neboj sa, keď bude mať o dva roky viac, už o teba ani nezakopne, napadlo mi.
A preto je dobre, že už nemáme pätnásť.



Alenka Sabuchová

Alenka Sabuchová

Bloger 
  • Počet článkov:  102
  •  | 
  • Páči sa:  0x

niekedy sa pýtam, na čo je (toto) všetko dobré. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenápretože....personal blábolvšimla som siletom svet(l)ommedzi nami a troma bodkamitragické páryobčasný denníkstrašidlá

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu