Bez úpalu a stále rovnako biele pendlujú medzi svetadielmi z leta do jari, zimu si vyškrtli z kalendára tak, ako im to budem navždy závidieť, ale guráž presťahovať sa do nekonečného tepla zrejme nikdy mať nebudem. Ani oni. Vracajú sa na komíny, na ktorých sedáva Mesiac, kým sa vrátia, a občas do nich asi aj spadne.
Keď sa minulý týždeň vrátil na Slovensko prvý bocian , myslela som, že je definitívne jar. Musia to predsa vedieť lepšie než my. Začal stavať príbytok a bolo to v hlavných správach, aby naňho mohla byť hrdá celá bociania rodina. Tak som si včera poobede vzala slnečné okuliare. Oco mi povedal, že som si mohla aj slnečník, aby som vyzerala exotickejšie. Namiesto toho som večer vyťahovala z tašky dáždnik, pretože nepršalo, ale kydal sneh.
(fotila som včera)
Spomenula som si naňho. Na chudáka z hlavných správ, prikrčeného na komíne, zmäteného a uzimeného, čakajúceho, kým prestane snežiť, aby sa mohol vrátiť späť a povedať bocianici a bociančatám, že jar sa nekoná, ale predlžuje sa leto. Však nezmrzol? Musí byť poriadne sklamaný a brať to ako strašný podraz a možno sem už nikdy nepríde. Rozšíri to medzi ostatnými bocianmi a už sem žiaden nezavíta. Všetci budú hovoriť, že už zrejme vyhynuli, a nebude to vôbec pravda.
(fotila Lucka minulý rok)
Dnes poobede som si uväzovala šál ako ešte na žiaden Zelený štvrtok. V kostole vedľa mňa sedela žena v staroružovom dlhom kabáte a klobúku ako zo skrachovaného divadla niekde na polceste medzi Champs-Élysées a Montmartre. Ja som nemala čiapku, preto ma z nej strašne bolelo ucho a hlava. Spievala tak nahlas a tak falošne, akoby chcela vydierať samého Boha, ktorý by jej splnil všetko, čo by chcela, len aby prestala kvíliť. Tvárila sa, že pozná slová piesní, ale v skutočnosti si dosádzala vlastné, a ľudia v lavici pred nami sa nahýnali celkom dopredu, ale bolo im to absolútne zbytočné.
Kadidlo sa miešalo s jej pokusom prinútiť vekyvekov mlčiace sochy pohnúť rukami a zakryť si uši, až som čakala, ktorý prvý svätec poruší sľub nehybnosti a odíde.
Po omši strašná zima, aká nebola ani na Vianoce, ale stretla som ICH. Ako po polnočnej. Dnes by som sa opýtala na malú alebo malého, ktorý by o chvíľu už bol, ibaže nebude. Drží ju za ruku.
Bolo by jej vidno bruško, ale radšej je tma, aby nebolo nevidieť. Aj po polnočnej bola tma, ale vtedy nemusel nikto nič vidieť, stačilo tušiť. Boli to Vianoce, kedy všetci hovorili, že to dieťa donosí. Už ho isto donosí. Už ho musí donosiť. Už je za vodou. Ibaže voda bola asi príliš hlboká, aby bola za ňou. V spleti spontánnych potratov a utešujúcich fráz a frázičiek ako budú mať isto ďalšie, lebo Boh vie, čo robí, zneli želania požehnaných sviatkov príšerne prázdne. Tak aj dnes. Sú tri mesiace od Vianoc a jediné, čo mi napadá, je, že niečo ako nebo musí isto niekde existovať. Keď sa z nenarodeného stáva mŕtve a je v tom príliš bolestný rozdiel. V ich prípade už neviemkoľkýkrát.
Zvláštna je pominuteľnosť. Taká... všadeprítomná. Pri predstave, čo všetko bolo minulý rok o takomto čase, a dnes už nie je, nechcem vedieť, čo (ne)bude o rok.
Je chladno, a na orgováne, čo mal o pár mesiacov kvitnúť, je sneh. Dúfam, že mu neublíži. Dúfam, že prídu bociany. Chcem, aby sa vrátili. Musia priniesť jar a radosť, inak nikdy neskončí zima.
