Bolo to vtedy, keď sme sedeli na streche a pod nami trúbili autá. Svet sa nezastaví, keď sa chcete tváriť, že ste nad vecou. Mala som ešte trochu mokré vlasy, také akurát na zápal pľúc. Hovorili sme o veciach, o ktorých vieme strašne málo, aby sme o nich vedeli hovoriť. A tak prišiel august 2010, ako jeden z ďalších augustov, ktoré si uvedomíte niekedy v polovici. Lebo treba zaplatiť šeky do školy a objednať sa na nejakú preventívku.
A zrazu som sedela v metre, tak trochu poslednýkrát na tento čas, ktorý je stále príliš provizórny na čokoľvek. Potom, ako som povedala R., že prídem, určite prídem, uvidíme sa, a nech si na seba dáva pozor. Take care. Hlavne to. A nech nestavia na ľuďoch. Nič, a už vôbec nie život, ľudia, ktorým chceme najviac veriť, bývajú najvratkejšia pôda.
Povedala som, že keď sa vrátim, musíme sa porozprávať. Niekedy v polovici ma prešla chuť sa vracať. A rozprávať a rozprávať a rozprávať... Nie je o čom. Už dávno nebolo, ale niektoré vzťahy končia ako seminárky. Keď treba päť á štvoriek, nejako ich zo seba dostanete. A je to des nehodný ani len plagiátorstva.
V starinárstve na Újezde predajú ďalších pár kúskov ako memento vecí, čo už boli, a s nami to nebude lepšie. O nič. Akurát sa vás predavač spýta, či hľadáte niečo konkrétne, a vy by ste mu aj povedali áno, svoj život, a čakali by ste, že povie rovno a doľava. Tam by ste ho potom našli v regáli v plechovej škatuli od čaju, ktorý by ste vypili s Klobučníkom a bielym zajacom, lebo by ste si našli vlastný Wonderland. Králičie nory však, zdá sa, niekto zasypal.
To nie je pesimizmus, vraví J., iba doba, dievča, tá je akási nafigu. Občas u nej vypijem zrnkovú kávu bez cukru, potom ju vyklopí na tanierik, uvidí kruhy a povie, srdiečko, uprac si, kto ti má rozumieť?
Prišla som domov. Nezvyk. Moje kamarátky rodia a potom sa logicky vydávajú, lebo čo už budú. T. sa nechce ešte ženiť, lebo má čas, a bojí sa byť zodpovedným. Manželom, otcom, všetkým, čo je nezvratné. Jeho frajerka pravidelne ocikáva tehotenské testy, lebo to bude dobrý základ, vtedy sa bude musieť niečo zmeniť. Určite. Čo ľudí spája viac ako sebaklam?
V. sa nechce vrátiť z Anglicka, ani zaboha, povedala, nemá na to dôvod ani silu. Definícia domova sa občas vymyká maturitným témam slohov. Meníme, školy, frajerov, priateľov, miesto bydliska, a je to zrejme normálne, chod vecí sa tomu hovorí. Tak, ako sme to nepredpokladali v pätnástich ani neskôr, tak, ako to od nás nikto nečakal. Občas mám chuť spýtať sa, čo sa to s nami stalo. Ale neviem, či mám odvahu dozvedieť sa to.
Neviem ani, či žijeme rýchlo. Občas nám to ľudia vyčítajú, a niekedy mám pocit, že len prekračujeme súčasnosť ako nadopované dostihové kone a ženieme sa niekam, kde by malo byť pravdepodobne lepšie. Nie kone, poníky sme. A zajtra bude lepšie. Určite. A ak nie, bude ešte aj iné zajtra. Raz na Matejskej pouti som takého poníka hladkala. Triasol sa. Lebo každý ho chytal, každé decko sa chcelo voziť na koníkovi, ktorý bol iba poník, a ľudia boli celí unesení z toho, aký je chutný. Tak som od neho dala ruky preč, aby ten budúci kôň nezblbol ešte skôr, ako koňom naozaj bude.
B. mi včera povedal, že keby som neriešila marginalizmy, lepšie by sa mi žilo. Mne sa žije dobre, hovorím. Občas.
