V Auparku som tomu Santa Clausovi, čo sa týždeň pred Vianocami tvári ako Mikuláš, chcela povedať, čo si o tom naozaj myslím. A že si želám marec 2012 a odstup, ktorý si evidentne neviem držať tam, kde by som mala, lebo si stále myslím, že ľudí sa ešte oplatí niečo ako mať rád. Iba tak. Haha. Santa Claus by mi za 5 éčok na hodinu, čo mu platia za prepotený fejkový kostým, povedal, čo si o tom naozaj myslí on a že kurz sebazáchovy pre naivné dievčatá poskytujú oproti stánku s hrubými ponožkami a mám uvoľniť miesto niekomu, komu k šťastiu postačí aj cikajúca bábika. Kúpila som si tri páry hrubých ponožiek, nech sa aspoň raz tvárim, že viem fungovať v reálnom svete, hoci čo je tu naozajstné?
Mám rada tento predvianočný čas radosti a veselosti, ktoré ľudia nakupujú vo veľkom ako kondenzované mlieko do griláže. A vôbec nie som zaujatá voči Vianociam, ako by sa možno zdalo. Naopak, naučila som sa robiť vianočný punč a vaječný koňak a hovorím, že plakať do vianočného chľastu kazí atmosféru. V utorok som to hovorila babe, s ktorou som zrazu mala spoločné o trochu viac ako len lak na nechty, nech prepánajána nereve kvôli človeku, ktorý o to a ani za to úplne vážne najviac na svete nestojí a snažila som sa byť pozitívna, až som tomu skoro sama uverila.
Márč vždy hovorí, že to prejde. Že všetko prejde (ako psa motor). Rozdala si to v ten večer s M. niekde medzi vestibulom a výťahom, a povedala, že to bol jeden z najlepších sexov v jej živote, zatiaľ čo my sme dolievali punč a hovorili, že na niektorých ľudí treba čosi ostrejšie než punč. Hej, sekeru, povedala B. A začni od kraja...
Existuje tá strašná slabosť, ktorú si niekedy zamieňame a myslíme si, že je to TO, ale prd. Možno žiadne TO neexistuje, sú iba ľudia, ktorí na nás s prepáčením serú, a myslíme si, že ich milujeme, lebo sme ich nikdy nedostali a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy nedostaneme (hoci kompenzovať si to môžeme hocičím a pokojne naveky, lebo ego je asi nesmrteľné). Snažila som sa vysvetliť T., že sa naozaj neoplatí míňať energiu na ľudí, ktorí im ju z akýchkoľvek dôvodov nemôžu vrátiť, keď mi opitý znovu hovoril, že ma fakt miluje, a ja som sa cítila ako najväčšia krava, keď som mu znovu povedala, že si to fakt vážim. Ale aspoň férová krava!
Inak sa strácam v týchto vzťahoch aj nevzťahoch, čo sa na ne hrajú. Už neviem, kto tu koho miluje, má rád (ježiši, tento alibizmus ma raz zabije celkom určite), možno miluje, ale v skutočnosti nikdy naozaj milovať nebude, a kto koho chce mať akože len tak rád, že ho občasne akože pretiahne a bude mať na to dostačujúco silné alibi aj dôvod, alebo iba chuť. Lebo dnes sa môže všetko, ak si to správne zmotivujete.
Márč sa zaľúbila. Nikdy nebola veľmi na vzťahy, asi ako ja na tmavomodrú. Potom prišiel M. a ja som si kúpila svoj prvý tmavomodrý kabát. A potom som sa chcela aj ja. Zaľúbiť. Nie kvôli Márč, kvôli sebe. Hoci mi všetci, čo mi chceli dobre a vedeli toho viac než ja (asi každý), hovorili, že TOTO, moja zlatá, je tvoj zatiaľ najhorší nápad a neskončí dobre, lebo ľudia klamú a hrajú (na desať strán minimálne) a hrajú (a sami nevedia čo, tak prečo a ako by som to mala, dopekla, vedieť ja?) a klamú. Jasné, že som to vedela aj predtým, ale povedala som, že ľudia nie sú v princípe zlí, iba nešťastní... A potom, kto (si) tu klame najviac, že? Iba si chcem o tom všetkom niečo myslieť. Potrebujem však vedieť, čo.
Lenže na všetko sa dá vždy pozerať z viacerých uhlov. Všeličo sa dá ospravedlniť, ošetriť, inak pomenovať (už nechcem šesťdesiaty krát použiť slovo alibisticky). Minule sme na dramaturgii pozerali nejakú predpotopnú drámu a pani D. povedala: „Máte zlý uhol, Alenka, poďte si sadnúť sem.“ Možno to je problém.
Túto jeseň skončili vzťahy ľudí, ktorí plánovali svadby a mali vymyslené menu aj mená pre deti. Náhle a fejsbúkovo. Ako málo riadkov niekedy stačí na sedem rokov života. A potom mi B. hovorila o démonoch, ktorých si všetci nosíme v sebe a nikdy sa ich celkom nezbavíme, lebo V. začal znova piť, alebo iba nikdy neprestal, len niekedy čomusi veriť prosto musíme. Pseudopravdám, pseudoláskam, pseudopriateľstvám, pseudopotrebe niekomu pomáhať a pri tom možno len pomôcť sebe...
Veriť ľuďom je tak trochu na dlhé trate, ako som zistila. Veriť ľudom a priori iba preto, že sú, je tak trochu na samovraždu. Netvrdím, že s tým chcem prestať, iba si dávam na chvíľu pauzu, lebo nebudem vyrábať ďalšiu karmu, ďalšiu depku ani prúser, ďalšie niečo, čo radšej nikto nenazve, aby sme nezistili, že je to hovadina. Celé. A tak ma to mrzí. Tiež celé.
Strašne.
Najviac.
Ďalší rok nech si to vezme dočerta.
Cez Vianoce je vraj dobre vymazať si čísla ľudí, ktorým v opitosti, krízach alebo len tak – z vianočnej potreby (čiže v opitosti) posielate trápne esmesky. Toto je Perlin recept namiesto opekancov (pupáky s bryndzou, makom, tvarohom, ako kde). Naša generácia si radšej vymieňa poznatky. Vlastné, miestami kruté, ale Perla sa takto naučila podľa obsahu správ definovať aj množstvo alkoholu u odosielateľa.
Čiže sme v skutočnosti šťastní mladí slobodní ľudia (krásni, free, a predsa zodpovední), ktorí majú kde spať, čo jesť (nikomu neubližujú, iba občas, aby bolo o čom), ktorí v podstate nemajú problémy, a tak si ich vyrábajú. A všetci sme aj pózeri, navyše. A toto nie je nasratý článok, keby sa niekomu zdalo. Iba silno rezignujúci. Nie na Vianoce. Tie za nič nemôžu v skutočnosti.
Ďakujem Michalovi P. za pomenovanie „Mäkké väzby". A iným.
foto: tu
